x Zopár vybraných príbehov.
x Príbehy nemusia byť vložené v poradí, v akom boli poslané.
1.) Keira Koiwalf (Dada22)
• možnosti zvolené počas hrania: B (sekeru má Lya), D (zničiť Kameň, ušetriť Mellakara)
Stále sa pozeráš do chladných očí Mellakara. Nevidíš v nich nič iné, len seba, akoby ťa ku sebe nechcel pustiť. Otočíš sa a s Lyou vykročíš ďalej od Mága.
„Nedaj mu ju, ja mu neverím. Veď predsa opustil svoju sestru a nechal ju napospas svojim činom.“ Pošeptáš jej a pozrieš sa na krásnu zlatú sekeru.
Zdá sa, že Mellakar to počul aj keď ste od neho boli dosť ďaleko, no ty si to ešte nevšimneš. Ale to len dovtedy, kým sa ku vám nerozbehne. Vytrhne Lyi zbraň a odskočí.
„Toto je tvoj koniec.“ Zašeptá a chystá sa zasiahnuť. Si tak rozrušený/á, že si nevšimneš Lyu, ktorá sa medzi vás postavila. Mellakar si to nevšimne tiež a sekeru jej zabodne priamo do srdca. Rozbehneš sa preč od neho, keď náhle pochopí, čo spravil.
„Nie!“ Zakričíš, pričom sa po ľadovej stene zvážaš na zem. „Ako si to mohol spraviť? Ako si ju mohol zabiť?!“ Spýtaš sa ho a po líci ti steká slza. Horúca slza smútku za Lyou, ktorá je už naveky preč. V nič iné ani nedúfaš. Vtom si všimneš, že Mág si sadá ku dievčati. Hlavu jej položí do lona a z tváre jej odhrnie pramienok lesklých hnedých vlasov. Utrieš si slzu z líca a smutne sa usmeješ.
„Ale ja som nechcel zraniť ju. Chcel som zabiť teba.“ Zašeptá a obráti ku tebe hlavu. „Avšak teraz, keď je mŕtva ona, nemusíš sa ma báť. Nemám viac energie.“ Smutne povie a vstane. Ty sa postavíš tiež a položíš mu otázku.
„A čo s Ekbahom? Predsa nechceš, aby trpeli aj ostatní rovnako, ako ona. Alebo?“ Zoberieš sekeru z jeho bielych rúk. Keď vidí, že Kameň už chceš zničiť, zastaví ťa.
„Počkaj, mám nápad, možno bude fungovať.“ Povie a príde ku tebe. Poprosí ťa o sekeru a ty mu ju vďačne dáš. Možno to nie je ten najspoľahlivejší človek na svete, ale teraz už nemáš čo stratiť.
Zlatú zbraň zdvihne do výšky jeho očí a silno udrie do Kameňa. Zatne priamo do miesta, kde sa stretávajú dve žily, dve časti. Kúsok sa odlomí a Mellakar ho pevne zovrie do ruky. Pozoruješ, že z dlane mu vychádza slabá modrastá žiara. Akoby Mág Kameňu predával časť svojej duše. Mellakar podíde ku bezvládnemu telu Lye a odlomený kúsok jej priloží priamo ku srdcu; tam, kde jej sekeru zaťal; tam, kde jej vyteká slabý prúd krvi. Čakáš, čo sa stane. S maličkou nádejou dúfaš, že Kameň Lyu preberie.
No márne, nič sa nedeje. Sadneš si na zem vedľa Lye a svoj smútok utápaš v kvapkách sĺz. Jedna dopadne na studený ľad. Cez zaslzené oči dobre nevidíš, ale to ani netreba. Cez telo ti prebehne triaška. A znova. Utrieš si oči a hľadáš príčinu. Všimneš si zlatú žiaru vedľa tvojej ruky, ktorá sa plazí ku srdci Lye. Vojde do úlomku Kameňa, ktorý sa v tej chvíli zafarbí do zlata. Ožiari ťa a nevidíš, čo sa deje.
Keď žiara ustúpi, nedokážeš sa vynačudovať. Lya pomaly, ale predsa, otvorí oči.
„Lya? Si v poriadku?“ Spýtaš sa jej a čakáš na odpoveď so zatajeným dychom.
„Áno, je mi dobre. Len by som potrebovala...“Odvetí ti. „Vodu...“ Dopovie tak ticho, že ju nepočuješ. Mellakar si to všimne a keďže má mimoriadne dobre vyvinutý sluch, určite to počul. „Chce vodu. Lenže tu v jaskyni žiadna nie je. Musíš nejakú nabrať z vodopádov, kde je navyše veľmi posilňujúca.“ Poradí ti a už vychádzaš s fľašou von z jaskyne. Z terasy Hvezdárne naberieš vodu a odnesieš ju Lyi.
No keď vojdeš do Ľadového kráľovstva, vidíš Lyu objímať Mellakara. „Ehm..Nerád/a vás ruším, ale doniesla som Lyi vodu.“ Usmeješ sa a podáš jej fľašu. Lya sa napije a úsmev ti opätuje. „Vďaka, skutočne mi doplnila energiu.“ Poďakuje ti. Zo zeme zdvihneš zlatú sekeru. „Nezabudli ste, prečo tu vlastne sme? Máme zničiť Ekbah. Mellakar, ako si už povedal, Kameň si vyrobil ty, tak ho aj znič.“ Povieš a podáš mu zbraň. Mág pristúpi k Magickému Kameňu a celou silou do neho zatne. V tej chvíli sa TEN PREDMET rozdelí na milióny drobných čiastočiek a jeho modré jadro vybuchne. Našťastie všetci stojíte dostatočne ďaleko, takže vám neublíži. Vyjdeš von a pozoruješ zmenu počasia v Iskadrii. Zas je všetko rovnaké, všade, kam len dosiahne, sa slnko opiera o zem a teplota naraz stúpa aj o niekoľko stupňov. „Čo k tomu dodať?“ Spýtaš sa a s Lyou a Mellakarom vykročíš do Feu du Draca.
„Vďaka.“ Poďakuje sa ti Mág a usmeje sa na teba. Je to veľmi zaujímavý pocit, keďže do teraz sa na jeho tvári neobjavil ani len náznak úsmevu. „Za čo ďakuješ?“ Uškrnieš sa. „Za to, že vy dvaja/dve ste mi dodali silu skončiť to.“ Odpovie ti. V tej chvíli ti telo naplní dobrý pocit z vykonanej práce.
Dada222 x Keira Koiwalf
2.) Columbus Ibtty (sassa)
• možnosti zvolené počas hrania: A (sekeru má hráč), A (všetka zodpovednosť padne na Mellakara – môže to dopadnúť akokoľvek)
*Columbus chvíľu váhal, no potom sa rozhodol uveriť, že Mellakar nepredstavuje hrozbu a podal mu sekeru. Stále však pozorne sledoval každý jeho pohyb, pripravený okamžite zasiahnuť, keby ich chcel zradiť.* Znič ho! Znič ho ak to dokážeš a zachráň Iskadrijský ľud! *Zvolal Columbus, keď videl, ako Mellakar dvíha sekeru nad hlavu. Avšak vo chvíli, keď sa mal zahnať, sa v ňom niečo zlomilo, ruky mu ochabli a pomaličky klesol na zem. Oprel sa o stenu jaskyne a hlavu si skryl do dlaní.* Nedokážem... nedokážem... ho... zničiť... ja... áno, som zbabelec. Nič nedokážem spraviť poriadne a vždy... vždy sa mýlim... *Jachtal. Chvíľu sa dokonca zdalo, že plače. Columbus sa mu pozorne zahľadel do tváre a znova videl iba vystrašeného chlapca, ktorý nevedel, čo robiť.* Vy to nechápete, nemôžem ho zničiť. Ten... šuter... *Pozrel sa naň znechuteným pohľadom* Pomohol mi pomstiť smrť mojej matky, nemôžem ho len tak zničiť. *Chvíľu to znelo, akoby hľadal výhovorky, ako sa z toho vykrútiť. Columbus si už začínal myslieť, že ich chce zradiť a Ekbah zachrániť, no vtom, s posledným záchvevom vzdoru, podal sekeru naspäť Columbusovi. Ten ju zdvihol nad hlavu, zhlboka sa nadýchol a... zahnal sa. No keď sa ostrie sekery už už dotýkalo kameňa, niečo sa stalo. Zem sa triasla, sekera Columbusovi vyletela z rúk, akoby mu ju niekto vytrhol a odvšadiaľ sa ozýval ohlušujúci piskot. Vlastne nie, nie odvšadiaľ, to ten kameň. Už nešepkal. Vrieskal. Vrieskal akoby sa snažil brániť, jeho smrteľný rev bol znásobený stenami jaskyne. Ani magické ostrie sekery ho nedokázalo zničiť. Columbus vydesene odskočil, padol na zem, schúlil sa do klbka a silno si držal uši. Všimol si, že Lya s Mellakarom spravili to isté – museli, inak by ohluchli. Mellakar mal pravdu – aj teraz spravil chybu. Mýlil sa, keď si myslel že sekera porazí Ekbah. Ten sa zničiť nedal. Obyvatelia Iskadrie boli odsúdení na smrť.
Pišťanie pomaly prestávalo. Jaskyňou sa naďalej šírila ozvena a zem sa stále mierne chvela, tak isto aj Columbus. Nevedel naisto, či je to ozvenou alebo mu iba píska v ušiach, no ešte vždy ležal na zemi a triasol sa. Bol vydesený nesmiernou mocou kameňa. Neodvážil sa ani len otvoriť oči a pozrieť sa, či to Lya s Mellakarom prežili, alebo ich zavalil nejaký kameň, uvoľnený silnými vibráciami zeme. Prešlo niekoľko minút, kým sa Columbus prestal chvieť. Opatrne, bojazlivo, akoby sa bál toho, čo by mohol vidieť, otvoril oči a vstal. Lya ležala na zemi a očividne bola otrasená, no pri vedomí. Nič však nevravela a v tvári bola bledšia než sneh pokrývajúci Iskadriu. Mellakara nikde nevidel. Ani sekeru. Natiahol ruku, že pomôže Lye vstať, vtom však kútikom oka dačo zbadal. Bol to Mellakar. S výrazom šialenca a sekerou v rukách sa rútil smerom k nim.* ZMIZNI! No tak, VYPADNI! Choďte odtiaľto obaja preč! BEŽTE!!* Vrieskal. Zdesený Columbus zdrapil Lyu za ruku a vybehol s ňou von z jaskyne. V poslednej chvíli sa však ešte obrátil - dosť skoro na to, aby videl, že to neboli oni, ku komu sa Mellakar rútil, no Ekbah. Predsa len v sebe našiel dosť sily na to, aby ho zničil, aby sa o to aspoň pokúsil. Keď sa sekera priblížila ku kameňu druhýkrát, steny jaskyne to nevydržali a strop sa zrútil. Columbus s Lyou bežali ozlomkrky čo najďalej od hvezdárne, zem sa im totiž prepadávala pod nohami. Keď boli dosť ďaleko, obrátili sa a Columbus medzi sutinami matne zahliadol vytŕčajúci Ekbah. Práve vo chvíli, keď sa naň zrútila prinajmenšom polovička hvezdárne. Sila nárazu by ho bola iste rozštiepila, no akonáhle sa objavila prvá prasklina, Ekbah explodoval. Ešte šťastie, že Columbus s Lyou, ešte stále hnaní silnými otrasmi zeme, si zapchali uši a skryli sa za obrovskú skalu. Ten výbuch bol strašný. Kamene, sutina a prach lietali všade naokolo. Chvíľu bolo počuť iba hluk dopadajúcich úlomkov, ktorý postupne slabol. Neskôr začul Columbus aj svoj vlastný kašeľ. Prach, ktorý vdýchol bol ostrý a rezal ho v krku. Keď konečne dokašľal, vystúpil spoza skaly a takmer si myslel, že sníva. Neveril, že je ešte stále nažive, nevedel ako to mohol prežiť. Na mieste, kde predtým bola jaskyňa, bol teraz obrovský kráter, praskliny v zemi siahali takmer až po miesto, kde stál. Po Mellakarovi, Ekbahu či hvezdárni nebolo ani stopy. Už len zjazvená zem a tiché šušťanie usádzajúceho sa prachu pripomínali boj, ktorý sa tam pred pár chvíľami odohral. Columbus sa s úsmevom obrátil smerom k Lyi. Videl, že i ona sa usmieva. Tiež si to musela všimnúť. Vzduch bol citeľne teplejší, zem rozmŕzala a do Iskadrie sa vracal život. Niet pochýb o tom, že Ekbah bol zničený. Nadobro.*
3.) Kristy Rusell (kikusinka552)
• možnosti zvolené počas hrania: A (sekeru má hráč), D (zničiť Kameň, ušetriť Mellakara)
V mysli jej prebiehajú rôzny veci. ,,Spraviť to ? Alebo nie ? ´´ pýta sa sama seba. Chápe prečo to Mellakar spravil. Chcel sa pomstiť otcovi. Ale naozaj nemusel zájsť až takto ďaleko. Lya sa pýta: ,,Tak čo Kristy ako si sa rozhodla ?´´ Kristy sa pozrela na Mellakara. Jeho svetlé modré oči zaviedli Kristy do čudného sna. Krista ako keby na chvíľu zamrzla. V hlave jej pobehoval malý chlapec. Chlapec s jasnými modrými očami, rozstrapatenými vlasmi a s divným úsmevom v tvári. Chlapec ktorý stratil svoju milovanú matku, ktorú mal tak veľmi rád. Chlapec mal sestru s tmavými vlasmi, bielou tvárou . Tvár bola veľmi doškriabaná a krvavá. Chlapec mal aj otca. Veľmi ho sklamal. Jeho otec miloval oheň. Keď v Iskadrii boli mrazy vraj ho aj strávil. Mohol za smrť chlapcovej matky. Chlapec nedokázal otcovi odpustiť. Zoslal na neho a Iskadriu veľkú kliadku. Mellakarovu kliatbu. Ten chlapec ! Ten chlapec bol Mellakar ! ,,Kristý Kristý, halóó Kristy !!´´ kričí Lya. Kristy sa prebrala z jej krátkeho sna. Zistila smutný a pomstivý príbeh chlapca menom Mellakar. ,,Urobím to ! ´´ povedala Kristy. ,,Nech zomrieme alebo nie ! Poslala ma sem kráľovná a kráľovské rozkazy treba plniť ! Iskadria bude zachránená ! ! ´´ Schytila sekeru za rúčku. V tom skríkla Lya: ,, POČKAJ ! ´´ Zastala. ,,Musíme si to dobre premyslieť ! Čo keby sme sa schovali za tento obrovský kameň a sekeru na magický kameň hodili ? ´´ povedala Lya. ,, To by šlo !, ´´ povedal Mellakar , ,, Ale sila kameňa je taká silná, neviem či nás ten kameň pred tým ochráni.´´ ,,Skúsiť to musíme ! ´´ povedala Kristy. Všetci sa ukryli za kameň. Kristy sa ruky triasli ako nikdy pred tým. S napätím a strachom čo bude ďalej, chytila sekeru. Zavrela oči a hodila ju rovno do stredu kameňa. Ozval sa obrovský rachot. Obrovské balvany a malé šedočervené kamene lietali úplne všade. Po chvíľke to prestalo. Vykukli spod kameňa. Naraz povedali : ,,Tak toto je nemožné ! ´´ Obrovská kamenná guľa, držala sa vo vzduchu. Dívali sa s údivom raz na seba raz na obrovskú guľu. Po chvíli z gule trieštilo obrovské a tak silné svetlo. ,,Zavrite oči !! ,, kričal Mellakar. To obrovské svetlo svietilo takmer všade. Lyi a Mee vykúkali pramienky vlasov nad skalou. Svetlo pramienky spálilo. Našťastie nie všetky vlasy. Zrazu všetko prestalo. Chvíľu čakali keby náhodou niečo zas neprišlo. A nič. Nič sa nedialo. Postavili sa. Kameň tam už nebol. Z oblohy padala kvapka slnka a malá vločka. Na mieste kde kameň stál vločka a kvapka dopadli. Ako sa dotkli zeme z vločky vyrástol kvet snežienka a z kvapky slnka slnečnica. Za oboma kvetmi stál Mellakar. Povedal: ,, Iskadria je zachránená, môžete sa vrátiť domov.´´ Mellakar medzi nami už nebol.. Ohrozil Iskadriu jeho hrôzostrašnou kliatbou a tak dostal trest. Na svet sa mohol vrátiť jedine vtedy keď tieto dve rastliny rástli naraz v tom istom ročnom období. Bol to smutný koniec Mellakara. Ale v nebi bude určite šťastný. Lebo je tam aj jeho milovaná matka. Lya povedala: ,, Poďme späť všetko povedať našej kráľovnej Verynys Snow, kráľovnej celého ELEMENTA ! ´´ Keď sa vrátili do Iskadrie videli že ľudia sú šťastný. Už tam nebola taká veľmi veľká zima ako kedysi. ,,Dokázali sme to ! ! ´´ povedala Kristy. Vošli do obrovského paláca. Na drevenom kresle sedela kráľovná, úplne zúfalá. Keď nás zbadala že sme nažive veľmi sa potešila. ,,Ďakujem ti Kristy Russel zachránila si Iskadriu, so ti veľmi vďačná. ´´ ,, Dokázala som to pomocou mojich priateľov !´´povedala Kristy.
4.) Arya van Draco (Ninusqa010309)
• možnosti zvolené počas hrania: B (sekeru má Lya), A (všetka zodpovednosť padne na Mellakara – môže to dopadnúť akokoľvek)
Lya sa na Mellakara nedôverčivo pozrie. „Po tom všetkom, čo si spôsobil, dá sa ti ešte dôverovať?“. Mellakar na ňu pozrie dlhým, hĺbavým pohľadom. Napokon prehovorí. „ Ako som už povedal, bola to pomsta, ale neplánoval som ju až takto. Padnúť malo len Feu du Draco. Ťažko sa ti to podarí pochopiť, keďže je to tvoj domov. Ale vysvetli mi, prečo by som Vás mal zabiť, alebo len ublížiť?“. Lya sa otočí k Aryi. Pomaly opatrne prikývne a potichu povie „On to začal, musí to skončiť, on jediný vie, ako..“. Lya pomaly natiahne ruku so sekerou k Mellakarovi. Uškrnie sa, otočí sa k Aryi. „Vyzerá to tak, že ty jediná tu máš zdravé myslenie“. Zasmeje sa, schmatne sekeru z Lyiných rúk. „Vieš, až to dokončím, uvidíš že tá s vrkočmi mala pravdu. No spravím to, až keď mi jedna z Vás niečo sľúbi. Nechcem, aby sa na mňa spomínalo len ako na zákerného čarodejníka. Za rohom je polica, odkladám si tam moje veci. Zoberte si stade knihu. Je to denník. Po jej prečítaní budete chápať moje konanie, to Vám sľubujem. Keď sa vás v meste začnú na mňa pýtať, vyrozprávajte im môj príbeh. Dúfam, že sa o denník nebudete hádať, a nezničíte ho. A prsteň, ty," ukázal prstom na Aryu, "si ho zober, ako pamiatku. Nuž, nie je viacej času! Ide sa na to.“ Obe len nemo prikývli. Mellakar sa postavil pred kameň, položil si sekeru pod nohy. Celou silou na ňu dupol a ona sa rozlomila. Por isko odletelo na koniec jaskyne. Mellakar zodvihne čepeľ. Tenké prsty vopchá po diery, ktorá ostala po porisku. Napokon z nej vytiahol pulzujúci karmínovočervený úlomok magického kameňa. Mellakar sa naň nenávistne pozrel. „Je v ňom krv môjho otca, jedine ona, stále horúca, dokáže Ekbah zničiť. Len jeho krv dokáže znovu roztopiť mamino srdce, ukryté vo vnútri.“ Vtedy naposledy nežne pohladil svoj Ekbah. Nenávisť k otcovi ho premohla. Surovo šmaril jeho krv na vrchol kameňa. Pristúpil k nemu a čakal. Po chvíli Mellakar spadol na zem, Arya si všimla, že kameň pomaly mení farbu a krv jeho otca sa postupne dostáva k jadru kameňa, teda srdcu jeho matky. Teraz bol kameň oranžový. Mellakar vstal a pritisol sa k ľadovej sten e . Z posledných síl tíško zašepkal. „Skryte sa! Rýchlo..“. Arya hľadela na túto príšernú scénu, no v tom ju Lya schmatla za ruku. „Veríš mu nie?“ . Spolu sa ukryli za ľadovú stenu. O pár sekúnd nastal výbuch. Keď hluk ustal, počuli len Mellakarove posledné slová. „Nezabudni na denník! Je to dôležité!“. Vtedy posledný krát vydýchol. Po chvíli k nemu pribehli, no on tam nebol. Tam, kde skonal, zostala len hŕba popola, v ktorej sa leskol kus ľadového srdca a pod ním jeho prsteň. Vtedy to Aryi došlo, jeho milovaná mama zomrela v plameňoch, ktoré neznášala. Jeho otec bol dohnaný k smrti chladom vlastného syna. A on sa ob et oval pre dobro krajiny, kde žil jeho otec, krajiny ohňa. Ale jeho srdce, srdce, ktoré tak milovalo ľad, zostalo verné vodným kúzlam. „Poď, musíme ísť, uvidíme, či sa niečo zmenilo.“ Súrila Aryu Lya. Arya vzala prsteň, zbehla po denník a spolu s Lyou vyšla z jaskyne. Vyšli a na tvárach im spočinulo Slnko, páliace, ako to v Iskadrii býva zvykom. Ľad sa roztápal a voda vsakovala do zeme. Spolu sa vrátili do Feu. Cestou Arya nahlas čítala Mellakarov denník. Rýchlym krokom vošli do paláca, kde stretli kráľovnú. „Tak čo? Ako vidím, podarilo sa vám to. Ale, určite sa už nevráti?“ spýtala sa kráľovná. „Nie, už sa nevráti, zhorel. Toto je jeho denník, prosil nás, aby pravda vy&am p;scaro n;la na povrch. Prosím, prečítajte si ho a pochopíte jeho činy tak, ako my.“ „Ďakujem, a želám pekný zvyšok dňa, odmena vás neminie. A nebojte sa, jeho posledné želanie splním.“ Odvetila a ladne vyšla z paláca. Vyskočila do sedla svojho koňa a odcválala preč.