Prológ
„Ešte raz mi povedz, brat Aeramos, čo sa to vlastne stalo?“
Aeramos, usadený na jednej z drevených stoličiek rozostavaných okolo železného koša s ohňom, sa nervózne zavrtel.
„Nie som si celkom istý, pane.“ odvetil smerom ku hlavnému kňazovi, ktorý naň upieral svoj prenikavý pohľad. „Dostali sme sa až za územie mesta Ethos, keď na druhé ráno zmizli bratia Maehl a Lurk a keď sa ich sestra Svenga spolu s ďalšími troma vydala hľadať, nevrátili sa.“
„Nezanechali po sebe žiadne stopy?“
„Nie, pane.“
„A obyvatelia Ethosu?“
„Nevedia nič, pane. Pýtal som sa správcu a ten tvrdí, že v takej blízkosti mesta sa žiadni nebezpeční predátori nenachádzajú. Mohli stretnúť snežného trola, ale to by museli zájsť omnoho ďalej.“
„Bol si ich hľadať?“
Aeramos pomaly prehltol. „Bol, pane.“
„A?“
„Videl som...“
„Čo si videl, brat Aeramos?“
Kňaz sa nepohodlne obzrel po prázdnej miestnosti a nahol sa bližšie nad ohňom.
„Poznáte Starú legendu, pane?“
„Čo to má byť za otázku?“
„Poznáte?“
Hlavný kňaz na sekundu zaváhal a potom privolil. „Isteže. O Zmrznutom lese.“
Aeramos pomaly prikývol.
„O Dračom ľude. A o drakoch.“
Zmrznutý les sa rozprestieral na severnom území krajiny a mal rozlohu niekoľko tisíc míľ. Mágovia a khariánski kňazi – ako Aeramos a jeho bratia – sa venovali jeho štúdiu po stovky rokov. Postupne objavili, že ide o miesto, kde sa sústreďovala najväčšia koncentrácia Mágie. Podobne ako mágovia, khariánski kňazi sa štúdiu Mágie venovali už od nepamäti. Nevedeli síce čarovať, ale aj napriek tomu sa zaujímali o Magické kamene, tajomné minerály, ktoré v sebe udržovali Mágiu a svietili pulzujúcim svetlom. Ak bola koncentrácia Mágie vysoká, vydávali typický cinkotajúci zvuk. Mágovia si Kamene vkladali do palíc a pomocou vyvolanej Mágie čarovali, kňazi ich využívali z čisto náboženských a študijných účelov.
„Čo to má spoločné s našou výpravou, Aeramos?“ hlavný kňaz sa začínal tváriť znepokojene.
„Veľa, pane. Stará legenda tvrdí, že pred tisíckami rokov sa draky hojne vyskytovali na území ríše a nažívali s vyspelou rasou nazývanou Dračí ľud. Tých však noví obyvatelia zmasakrovali a zatlačili do úzadia.“
„Presne tak. Spolu s drakmi potom vymreli.“ utvrdzoval sám seba hlavný kňaz a v duchu sa spytoval, prečo sa on, človek na vysokej inteligenčnej úrovni, rozpráva s jedným zo svojich bratov o dávno zabudnutých nezmysloch.
Aeramos zdvihol prst. „Vraví sa to, pane. Iná verzia tvrdí, že sa Dračí ľud spolu s drakmi utiahli do hlbín Zmrznutého lesa, kde nažívajú dodnes.“
„Nezmysel.“ zašomral hlavný kňaz.
„Územie lesa je z väčšej časti neprebádané, pane. Nemôžeme vedieť..“
„Došľaka Aeramos, snáď sa mi tu nesnažíš povedať, že si v lese videl draky!“
„Nie celkom, pane, ale..“
„Bolo to pred tisíckami rokov, Aeramos. Za tú dobu museli vymrieť. Nech sa aj stiahli do siedmych pekiel, už je po nich.“
„To nemôžeme vedieť, pane.“
Hlavnému kňazovi sa nahrnula krv do tváre. Prudko vstal a prebodol Aeramosa svojimi chladnými, sivými očami.
„Sme tu preto, aby sme študovali Zmrznutý les a odkrývali jeho územia. Je tak?“
Aeramos sa zatváril vyľakane. „Áno, pane..“
„Preto ste sa spolu s ostatnými bratmi vydali na sever. Správne?“
„Neviem, kam tým mierite..“
„Mám pravdu?!“
„Áno, pane.“
„A zo sedemčlennej výpravy sa mi nazad vrátil len jeden človek.“
„Ja..áno, pane.“
„Preto by ma zaujímalo, vo všetkej úcte Aeramos, prečo mi tu bľabotáte o nejakých nepotvrdených faktoch, zatiaľ čo vaši bratia a sestry pravdepodobne umierajú stovky míľ odtiaľto?“
Aeramos prehltol a bezradne rozhodil rukami. „Len som sa vám snažil povedať, čo som videl, pane. Keď som ich šiel vtedy hľadať... oni... sú preč. Už ich nenájdeme.“
„Ako si tým môžeš byť tak istý?“
„Lebo som ho videl. Videl som draka!“
„Aeramos...“
„Je to pravda! Moje oči ma nikdy neklamú, pane! Bol biely, mal štyri nohy a krídla a letel vysoko na oblohe a..“
„Myslím, že sme si to ujasnili.“ prerušil ho hlavný kňaz hrobovo vážnym hlasom. „Nechcem počuť ani jedno slovo o drakoch! Je ti to jasné?“
Aeramos sa snažil protestovať, ale zoči-voči hlavnému kňazovi na to nemal odvahu. Porazenecky zvesil hlavu a hľadel si na topánky. „Ako poviete, pane.“
„Výborne. Zajtra za nimi pošleme pátrací oddiel. Nájdu ich. Každého z nich.“ hlavný kňaz mu naposledy venoval svoj prenikavý pohľad a odišiel.
Aeramos neprehovoril. Vedel, že pátrací oddiel nič nenájde. Rovnako, ako nič nenašiel on. Zašli príliš ďaleko. Územie Zmrznutého lesa nepatrí ľuďom, ako sú oni. On a jeho bratia to na poslednej výprave porušili. Prebudili čosi, čo je nad ich sily.
A Aeramos vedel, že už nie je cesty späť.
1. [krčma]
Sedíš nad pohárom vareného vína v rohu hostinca, ďaleko od rozpáleného krbu na druhej strane miestnosti. Pritiahneš si lem tuniky bližšie ku krku a pozoruješ padajúce vločky za oknom.
V hostinci je v túto neskorú hodinu ticho, za drevenými stolmi sedí len zopár zákazníkov, ktorí sa dohovárajú tlmenými hlasmi.
Zodvihneš pohár, jemne s ním zakrúžiš a odpiješ si ďalší dúšok. Cítiš, ako ti horúca tekutina steká až do žalúdka a mierne sa zatrasieš.
Vtom sa dvere prudko roztvoria a dnu vstúpi skupinka vojakov. Podľa ich emblému zistíš, že sa jedná o kráľovskú gardu. Pomyslíš si, že prišli zrejme na pohárik a uprieš pohľad naspäť k svojmu vínu.
Hostinský však začne niečo nezrozumiteľne bľabotať a vojaci sa vyberú smerom k tvojmu stolu. Naokolo nesedí nikto iný a ty sa začneš cítiť nepohodlne. V čele gardy kráča samotná veliteľka, lady Khaleen, vysoká žena s hustými ryšavými kaderami, priama radkyňa kráľovnej.
„Je to človek, ktorého hľadáme?“ otočí sa smerom ku jednému z vojakov. Ten si ťa krátkym pohľadom premeria a napokon prikývne.
„Výborne. Pôjdeš s nami. Kráľovská záležitosť.“
Nechápavo prejdeš pohľadom z lady Khaleen na vojaka vedľa nej a naspäť.
„To bude nejaký omyl.“
Khaleen pokynie hlavou a ďalší z vojakov pred teba predloží kúsok pergamenu.
„Je toto tvoje meno?“
Zahľadíš sa na úhľadné písmo a pomaly prikývneš. „Áno, je. Ja som ale nič..“
„Nemaj strach. Keby bol na teba vydaný zatykač, nesedíš tu tak pokojne.“
„A s hlavou na ramenách.“ ozvalo sa spoza lady Khaleen.
„Presne tak. A teraz vstávaj. Kráľovná Verenys sa nenecháva čakať.“
„O čo tu ide?“
Khaleen si vzdychne. „Takže ty predsa len budeš zdržovať, však? Dostali sme list od Khariánskych kňazov zo Samoty. Vybrali sa na výpravu do Zmrznutého lesa a vrátil sa len jeden z nich. Pravdepodobne sa mu muselo prihodiť čosi strašné, pretože stále omieľa nezmysly o drakoch.“
„Severský bazilisk, to tvrdím ja.“ ozve sa vojak vedľa Khaleen.
„Ten nelieta.“ odvetíš potichu.
„Je jedno, čo to bolo.“ preruší vás Khaleen. „Kráľovná nepodceňuje možnosť, že by sa ten blázon nemýlil. A keby aj náhodou nešlo o draky, niekto musí prísť na to, čo sa tam deje. Zmrznutý les leží pri severskom meste Glacirios, čo je rodisko kráľovnej. Jej Veličenstvo osobne zostavilo vlastnú výpravu, ktorá sa tam vyberie. Chýbal nám už len jeden člen.“
Na chvíľu miestnosť pretne ohlušujúce ticho. Spýtavo sa pozrieš na lady Khaleen.
„Nechajte ma hádať. Kto to asi bude?“
„Ty.“ odvetí sucho. „A odpusť si ten sarkazmus. A teraz už vážne nemáme času nazvyš.“
Posledný raz odpiješ z vína a zmätenému hostinskému vsunieš do dlane zlatú mincu. Otočíš sa za lady Khaleen a vyjdeš z hostinca do studeného počasia vonku.
2. [palác]
Spolu s kráľovskou gardou vstúpiš do trónnej siene. Na vyrezávanom kresle sedí Jej Veličenstvo a upiera na teba svoje prenikavé, sivé oči. Dlhé vlnité vlasy ryšavej farby jej voľne spadajú k pásu. Kráľovnej na pleci sedí jej krkavčia samička Tai’miane, albín, s bielymi krídlami a červenými očami a pri nohách jej leží Eridane, biela eskadrijská vlčica.
Okolo trónu postáva tá najpodivnejšia skupinka ľudí. Ako prvá ti do očí udrie vysoká, tmavovlasá žena v plnej zbroji a mečom pripnutým na ľavom boku. Spoznávaš ju. Je to Lya z Iskadrie, stojaca na čele jedného z najúspešnejších cechov bojovníkov v ríši.
Vedľa nej stojí svetlovlasá dievčina nízkeho vzrastu, odetá výhradne do čiernej farby. Všimneš si, že za opaskom má zastrčený dlhý rad dýk a na pleciach jej visí dlhý luk. Môže to byť zlodejka, špiónka alebo nájomná vrahyňa. Alebo všetko dokopy. Keď na teba uprie prenikavé, tmavohnedé oči, rýchlo uhneš pohľadom.
Ďalším členom skupiny je vysoké dievča so snehovobielou pokožkou a bielymi vlasmi. Oblečené ma prosté biele šaty s ozdobným lemovaním okolo výstrihu. Najzvláštnejšie sú však jej oči. Prichytíš sa, že od nich nemôžeš odtrhnúť zrak. Každé z nich je inej farby, jedno je prenikavo modré a druhé krvavočervené.
Do prítomnosti ťa privedie tlmené zakašlanie posledného člena skupinky. Chvíľu naňho hľadíš a snažíš sa ho zaradiť. Jeho tvár ti je povedomá. Bledú pokožku s jasnými modrými očami lemujú kučeravé, plavé vlasy. Na tvári mu pohráva pobavený úškrnok.
„Zdá sa, že tu sme už všetci, Vaše Veličenstvo.“ mladík prehovorí a ty v ňom v tu chvíľu spoznáš...
„Mellakar.“ predstaví sa ti a nedá sa mu skryť pobavenie. „Vidím, že si nevieš spomenúť na meno. To by bola škoda.“ zatvári sa poľutovaniahodne. „Prednedávnom najnebezpečnejší mág v ríši. Omilostený. Člen gardy. Špecializácia na vodné kúzla. K službám jej Veličenstva.“
Chvíľu naň hľadíš v nemom úžase. „Ty.. vieš čítať myšlienky?“
Mellakar sa pobavene zasmeje a kráľovnej sa na perách objaví malý úškrn. Lya po tvojej pravici si zakrýva ústa a Khaleen si so svojimi vojakmi vymení zopár slov.
„To stačí, Mellakar.“ prehovorí kráľovná, stále s úsmevom na perách. „Vyvolávaš zmätok.“
„Odpusťte mi to, Veličenstvo. Nemohol som si pomôcť.“
Posledný raz čelíš jeho jasnomodrému pohľadu, keď tvoju pozornosť upúta kráľovná Verenys.
„Predpokladám, že Khaleen ťa už zoznámila s cieľom výpravy.“
Prikývneš. „Khariánski bratia tvrdia, že v Zmrznutom lese prebudili draky.“
„Khariánsky kňaz.“ opraví ťa jemne Jej Veličenstvo. „Brat Aeramos nám pred pár dňami poslal správu a ja som sa rozhodla konať. Spolu s kráľovským sprievodom sa vyberieme do Glaciriosu a poputujeme až na ďaleký sever, aby sme zistili, čo sa stalo. Či už nájdeme draky alebo nie. Týmto sa stávaš oficiálnym členom môjho úzkeho kruhu dôverníkov počas výpravy. Dovoľ mi, aby som ti ich predstavila.“
Ukáže na Lyu po tvojej pravici, ktorá sa hrdo vypne. „Lya z Iskadrie, najlepšia šermiarka v zemi. Vedľa nej stojí Tereese Wild, majsterka v zakrádaní, vrhaní dýk a alchýmii.“
Kráľovná sa obráti ku dievčati s dvojfarebnými očami. „Laewhen, Vidiaca z Glaciriosu. Vyzná sa v severskej prírode a na území Zmrznutého lesa sa orientuje ako doma.“
Na chvíľu sa zastavíš. Vieš, kto sú to Vidiaci – ľudia oplývajúci schopnosťou vteliť sa do zvierat, či rastlín, či dokonca na seba vziať ich podobu. Nikdy však nemávali dvojfarebné oči.
„Nuž a Mellakara a Khaleen poznáš.“ dokončí predstavovanie kráľovná a vytrhne ťa tak zo zamýšľania.
Cítiš povinnosť predstaviť sa ostatným naokolo a potom zmĺkneš.
„Tak, keď je teraz výprava kompletná, je načase vyraziť.“ prehovorí opäť Jej Veličenstvo. „Pocestujeme do Glaciriosu a stadiaľ sa vyberieme na sever.“
„Ako rozkážete, Veličenstvo.“ zareaguje Khaleen a po kráľovnej spolu s vojakmi odíde z miestnosti. Aj ďalší členovia skupiny sa otočia a nasledujú ju. Posledný, kto odchádza z trónnej siene si ty, s hlavou plnou otázok a obáv, čo ťa bude v nehostinnej severskej krajine očakávať.
3. [glacirios]
Výprava dorazí do severského mesta Glacirios, ktoré sa rozkladá na dvoch mohutných skalách stojacich oproti sebe. Všade navôkol sa rozprestiera zasnežená krajina prerušovaná zubatými vrcholkami hôr.
Lady Khaleen zastaví kolónu a zosadne z koňa.
„Jej Veličenstvo nariadilo zostať. Chvíľu si odpočinieme a doplníme zásoby. Za úsvitu vyrážame.“
Otočí sa a zbadá teba.
„Ty. Poď sem na chvíľu.“
Chvatne zosadneš zo sedla a vydáš sa smerom k nej.
„Potrebujem niekoho, kto by zašiel za Khariánskymi kňazmi. Kráľovná by rada vypočula toho Aeramosa osobne. Zájdi do Samoty a povedz mu, že ho očakávame na Zimnom hrade.“
„Dobre.“
Khaleeninu pozornosť náhle upúta Mellakar, ktorý veselo vtipkuje s hlúčikom vojakov a uškŕňa sa pritom na Lyu, ktorá ho prebodáva nenávistným pohľadom.
„Požiadaj Mellakara, aby šiel s tebou. Evidentne aj tak nemá nič lepšie na práci.“ skonštatuje sucho. „Navyše, pokiaľ viem, je to Khariánec. Mal by poznať cestu ku Samote.“
Prikývneš a už sa otáčaš na odchod, keď ťa náhle zastaví. Kriticky si premeria tvoje oblečenie a zamračí sa.
„A radšej sa skoč pozrieť na tržnicu a kúp si niečo poriadnejšie do tohto počasia.“ siahne do mešca s peniazmi a podá ti zopár zlatých. „To by malo stačiť.“
„Ďakujem.“
Khaleen prikývne a odkráča.
4. [bratia khariánci]
Spolu s Mellakarom kráčate úzkou uličkou, ktorá odbáča z hlavnej ulice mesta. Máš na sebe oblečený nový plášť, tuniku a čižmy, ktoré sa ti podarilo zohnať na tržnici. Peniaze, čo ti dala Khaleen ti stačili akurát na to všetko a nezostal ti z nich ani jeden zlatý.
Slnko pomaly zapadá a Mellakar osvetľuje tienistú uličku pomocou Magického kameňa zodvihnutého pred sebou. Kameň vydáva podivný, cinkotajúci zvuk, čo značí prítomnosť Mágie v jeho strede.
„Takže teba osobne pozvala do našej výpravy samotná kráľovná?“ nadhodí veselo.
„Uhm.“
„A akým spôsobom nám plánuješ pomôcť? Zatiaľ vidím len poslíčka, čo chodí z jedného konca mesta na druhý.“ uškrnie sa.
„To je zvláštne, že akurát ty ideš so mnou.“
Mág sa zasmeje. „Takže zmysel pre humor? Možnože s tebou nakoniec nebudú také problémy. Koniec koncov, vybrala si ťa kráľovná..“
Neodpovedáš a naďalej sleduješ cestu.
O pár minút sa pred vami otvárajú rady drevených domčekov usadených na stromoch pozdĺž cesty. Mnohé zo stromov sú ovešané Magickými kameňmi a tak v prítmí zapadajúceho slnka žiaria výraznými farbami. Okolo nich pobehujú kňazi v zmätených hlúčikoch.
Mellakar sa zamračí a ty ho prvý raz vidíš zaskočeného.
„Čo sa tu deje?“ spýtaš sa najbližšieho Khariánskeho brata, ktorý prechádza okolo v zrýchlenom tempe.
Otočí sa smerom k tebe a tvojmu spoločníkovi a zatvári sa poľutovaniahodne.
„Odpusťte nám to. Máme tu menší..zmätok.“
„Tomuto hovoríte menší zmätok?“ Mellakar sa rozhliadne okolo a Kameň, ktorý je v vďaka svetlám z domov nepotrebný, odloží do vrecka.
„Poslala nás kráľovná. Hľadáme brata Aeramosa.“
„To aj my. Vyzerá to, akoby sa pod ním zem prepadla.“
„Nie je tu?“ opýtaš sa celkom hlúpo a potom si v duchu nadávaš.
„Šli ste ho hľadať?“ nadhodí Mellakar a kňaz prikývne.
„Hľadáme ho už dlhšiu dobu. Boli sme aj v lese, ale vyzerá to tak, že dočista zmizol.“
Potom sa zastaví a skúmavo si vás oboch premeria. „Na čo vás vlastne kráľovná poslala?“
„Ten váš brat Aeramos poslal Jej Veličenstvu správu.“ Mellakar na teba pozrie, akoby čakal, že ho doplníš, ty však ostávaš ticho. „Ohľadne drakov.“
Kňaz prevráti oči dohora. „Isteže. Pred tým, než celkom zmizol, tým otravoval snáď každého. Môžem vás však ubezpečiť, že keby naozaj išlo o draky, boli by sme prví, čo by to vedeli.“
Rozhodneš sa do toho zamiešať. „A určite by ste v takom prípade kontaktovali kráľovnú, však?“
„Samozrejme. Opakujem, o žiadne draky tu nejde. A teraz ma, prosím, ospravedlňte.“ otočí sa a rýchlym krokom sa poberie preč.
S Mellakarom si vymeníš krátky pohľad. „Kam by mohol zmiznúť?“
Pokrčí plecami. „Možno ho niečo v lese našlo a zožralo.“
„Musíš vážne ohľadne všetkého žartovať?“
Zazubí sa od ucha k uchu. „Samozrejme. Radšej nebudem nič brať vážne, akoby ma to malo zabiť.“ odvetí a rezkým krokom vykročí na cestu späť.
„Čo teraz? Ten kňaz bola naša jediná stopa.“
Mág pokrúti hlavou a opäť vyberie z vrecka Kameň, aby vám svietil na cestu. Chceš sa ponúknuť, že ho zasa na chvíľu ponesieš ty, ale Mellakar ťa rýchlo zahriakne. „Jasné, ešte od teba chytí negatívnu energiu. To nevieš, že Magické kamene sa cudzím do rúk nedávajú?“
„Negatívnu energiu?“
Zasmeje sa.
„Neodpovedal si mi na otázku.“
„To s tou negatívnou energiou?“
„Aeramos bol jediná stopa. Čo budeme teraz robiť?“
„Zabúdaš na jeden menší detail, zelenáč. V našej výprave nie sme len my dvaja. Pamätáš na tú zaujímavú dievčinu, čo má každé oko iné? To je Lyssandra, ona dokáže...rôzne veci. Veď uvidíš, keď sa dostaneme za Ethos.“
Vtom náhle zastane. Otočíš sa a vidíš, ako z neďalekého tieňa vystupuje zhrbená postava s dýkou v ruke.
„Tak, vážení. Navaľte všetky vaše peniaze a ja nechám vaše biedne životy na pokoji.“
„My nemáme žiadne..“ začneš, ale Mellakar ťa pohybom ruky zastaví.
„Ten blázon nemá ani poňatia, s kým si začal. Premením ho na úbohú kocku ľadu, skôr než stihne povedať „groš“.“
Keď zlodej zazrie, ako sa okolo Mellakarových rúk začne tvoriť slabý opar námrazy, trocha zaspätkuje. Ty sa nestačíš diviť, pretože je všeobecne známe, že mágovia na čarovanie potrebujú svoju magickú palicu. Mellakar však žiadnu nemá. V duchu si poznamenáš, že sa ho na to budeš musieť opýtať.
Mág pred tebou sa škodoradostne uškrnie. „Máme na mále, je tak?“ v rukách zrazu vyčarí svetelnú guľu, okolo ktorej poletujú menšie snehové vločky.
Tesne pred tým, než ho Mellakar stihne zasiahnuť, zlodej vypúli od zdesenia oči, zapotáca sa a padne tvárou do snehu.
Mellakar zruší kúzlo a zahľadí sa smerom k telu. „To ho to tak veľmi zobralo?“
„Je mŕtvy?“
„Neviem ako ty, ale ja by som nevstal a nechodil po okolí zdravý ako rybička, keby mi niekto do chrbta zabodol toto.“
Až vtedy si všimneš, že zlodejovi spomedzi lopatiek trčí dlhý vrhací nôž s ozubenou rukoväťou. „Au.“ zamrmleš.
Tieň na opačnej strane ulice sa náhle pohne a vystúpi z neho nízka postava odetá celá v čiernom. Za opaskom sa jej zablyští rad dýk a na tvári má kapucňu, ty však vieš, kto to je.
„Byť vami, dávam si pozor na to, kto kráča za mnou.“ povie Tereese Wild a zloží si kapucňu.
5. [cesta na sever]
Nasledujúce dni cestujete nehostinnou severskou krajinou. Navôkol sa rozprestierajú len zasnežené pláne a rozoklané hory. Zmrznutý les má rozlohu niekoľkých míľ a v istom bode sa otvára a odhaľuje toto rozľahlé územie. Na konci sa nachádza mesto Ethos a za jeho bránami sa les znova uzatvára a tiahne sa tisícky míľ ďalej.
Lady Khaleen navrhla, aby ste začiatok lesa obišli a vstúpili priamo na pláne, aby ste sa v jeho kľukatých uličkách príliš nezdržovali. Ktosi namietal, že cez les by to bolo možno rýchlejšie, ale v presviedčaní neuspel. Koniec koncov, z lesa si toho užijeme dosť, pomyslíš si.
Práve Ethos je vaša ďalšia zastávka a ty premýšľaš, čo za ľudí tam žije. Je to vlastne jediné mesto na území Lesa, prinajmenšom jediné obývané. Jeho obyvatelia sa s ríšou dohovárajú len málokedy a vedú uzavretý, pokojný život. Navyše mohutné múry mesta ich chránia pred nebezpečnými snežnými tvormi, ktoré sa krajinou potulujú hneď, čo zapadne slnko.
Odvtedy, čo vám Tereese zachránila život, cestujete na koňoch vedľa seba, s Mellakarom idúcim pred vami, ktorý sa radostne ujíma svojej schopnosti uštipačne okomentovať všetko okolo seba, čo mu Reese srdečne opláca svojím chladným sarkazmom a ty sa pri tom môžeš len potmehúdsky uškŕňať.
Ohliadneš sa za seba a uvidíš Lyu, ktorá sa na teba usmeje a potom sa vráti do rozhovoru s Laewhen, idúcou na bielom koni vedľa nej. Vidiaca toho veľa nenahovorí, ale momentálne je zatiahnutá do živej debaty so šermiarkou a tak ich necháš tak.
Do mesta ste pôvodne plánovali doraziť do západu slnka, to sa však povážlivo naklonilo za obzor a vy ste len kúsok za polovicou cesty.
Preto sa rozhodnete utáboriť v menšom stromovom hájiku opodiaľ. Rozložíš si svoj skromný malý stan neďaleko kráľovninho veľkého stanu uprostred táboriska, z vaku vybalíš drevenú misku a poberieš sa ku kotlíku, kde sa vojakom a iným členom výpravy podáva večera. Sadneš si na neďaleký peň a zamyslene namáčaš kúsok chleba do hustej omáčky. Otočíš sa, či nezbadáš Jej Veličenstvo, tá však večeria vo svojom stane. Sleduješ Mellakara, ako niektorým mladším mágom vysvetľuje techniku nejakého kúzla a vtedy si spomenieš na to, ako vtedy v Glaciriose čaroval len s pomocou rúk a nepotreboval k tomu ani palicu s Magickým kameňom.
Dolieha však na teba únava a mág je navyše zaneprázdnený, preto sa rozhodneš, že sa ho to opýtaš až zajtra ráno. Doješ večeru, poumývaš misku snehom a vrátiš sa do svojho stanu, kde klesneš na hrejivé kožušiny a o pár minút z namáhavého pochodu zasneženou krajinou zaspíš.
6. [ráno]
Zobudíš sa na krik ozývajúci sa na vonkajšej hranici tábora. V rýchlosti schytíš dýku, ktorú ti predošlý večer požičala Reese [v prípade splnenia vedľajšieho questu Ti ju darovala] a vyrazíš do stanu.
V momente, keď zacítiš chladný ranný vzduch a na tvár ti dopadne zopár snehových vločiek, zistíš, že tvoj kožušinový plášť poskytujúci ti tak dôležité teplo, zostal v stane. Rozhodneš sa ho tam však ponechať a rozbehneš sa za zdrojom zvuku.
Po tábore pobehujú vojaci s mečmi, kopijami a dlhými lukmi v rukách a všade vládne zmätok.
Pár smrekov niekoľko metrov od teba sa povážlivo zatrasie a akási sila ich vytrhne do vzduchu. Inštinktívne sa skrčíš a sleduješ, ako padnuté stromy rúcajú niekoľko stanov a pridusené výkriky naznačujú, že privalili aj niekoľkých nešťastlivcov.
Začuješ mohutný rev, z ktorého ti stúpajú vlasy dupkom.
Drak. Alebo je ich viac?
Zmätene utekáš za skupinou vojakov, ktorí na teba hlasno pokrikujú, no vietor im odvieva slová z úst. Uvedomíš si, že potrebujú pomoc, tak tasíš dýku a bežíš za nimi.
Vyjdete spomedzi stromy a potom ho uvidíš.
Nie draka.
Vysokú, bielu obludu s jasnými modrými očami, ktorá dlhočiznými rukami trhá ďalší zo stromov.
„Snežný trol!“ zakričí ktosi a v márnom pokuse sa od netvorovho tela odrazí zopár oštepov. Zdesene si uvedomíš, že to pravdepodobne ani necítil.
„Oheň! Neznáša oheň!“ zakričí Mellakar a v obidvoch dlaniach vyčaruje dve žiariace ohnivé gule. Obe úspešne dopadnú na troliu hruď a dvadsaťmetrová obluda žalostne zavyje.
V tom momente si uvedomíš, že tvoja dýka ti nebude na nič platná.
„Lukostrelci!“
Na druhej strane tábora stojí kráľovná na čele dlhého radu lukostrelcov so zápalnými šípmi a napnutými tetivami a práve dáva pokyn na streľbu.
Dívaš sa, ako spŕška ohnivých šípov zasype netvora. Trol skučí a oháňa sa mohutnými labami, to však už lukostrelci napínajú tetivy a na kráľovnin povel opäť vystrelia.
Sleduješ, ako sa trol pomaly kláti k zemi a s posledným srdcervúcim výkrikom skoná.
Nasledujúcu hodinu balíte tábor a pochovávate mŕtvych. Potom kráľovná vysadne na svojho majestátneho bieleho koňa a dá povel na pokračovanie ďalej. Sleduješ, ako sa okolo nej zlietavajú vrany, havrany a krkavce, nie kvôli mŕtvemu trolovi, ktorého zopár mužov spálilo na popol, ale kvôli samotnej Verenys, aby ju sprevádzali na cestách.
Vysadneš na svojho koňa a v spoločnosti Mellakara a Tereese sa vyberieš ďalej. Čaká vás cesta do mesta Ethos.
7. [ethos]
Pred vašou výpravnou skupinou sa otvára mesto Ethos. Stojí na zasnežených snežných pláňach, priamo pri rozoklanom pohorí Severských vrchov. Celé priestranstvo uzatvára v okruhu desiatich míľ hranica Zmrznutého lesa, ktorá sa tu zatvára do kruhu a pokračuje za horami, do ktorých vstup stráži mesto.
„Musíme sa dostať dnu“, prezradila ti Reese včera večer pri táborovom ohni, „a vyjednať so správcom mesta, aby nás pustil ďalej.“
„To by nemal byť problém, nie? Máme so sebou kráľovnú. Kto sa ju odváži nepočúvnuť?“
Na to sa ozvala Lya, brúsiaca si dlhú čepeľ svojho meča. „Toto nie je ríša. Toto sú Zmrznuté pláne. A Ethos má akosi svoje vlastné zákony.“
„To do Lesa vážne nikoho nepúšťajú?“ spýtal sa Mellakar.
Vtedy sa snáď prvý krát ozvala Lyssandra. „Majú uzavretú dohodu s Khariánskymi kňazmi, ktorí sa tam vydávali na expedície. Samozrejme, až dokým...“
„Nezmizli bez stopy.“
Dievča prikývlo. „Ináč tam neradi hocikoho púšťajú. Boja sa, že by sa narušil prúd Mágie alebo by Les ktosi poškodil.“
„Počkaj. Kráľovná je predsa Khariánka. A väčšina našej výpravy taktiež a máme tu aj kopec Mágov. To by ich neobmäkčilo?“
Lyssandra pokrčila plecami. „Keby sme so sebou mali toho Khariánskeho brata, čo prežil cestu do Lesa, možno. Rozprávala som sa s kráľovnou. Nedokáže ho nájsť ani pomocou Splynutia. Vyslala za ním asi stovku havranov, ale skrýva sa zrejme niekde v blízkosti silného Magického poľa, ináč si to neviem vysvetliť.“
Lya odložila svoj meč nabok. „Myslíte, že by bol za Ethosom?“
Tereese sa na ňu dlho zadívala. „Prečo by sa vracal naspäť do Lesa? Jedine, že by tam čosi..našiel.“
„V tom prípade viem len o jednej možnosti, ako ho nájsť.“
„Akej?“
Lyssandra dlho neodpovedala. „Potrebujeme sa dostať za Severské vrchy. A to čo najskôr.“
Z premýšľania o včerajšku ťa vytrhne zvuk otváranej brány. Lady Khaleen zavolala na vojaka v strážnej veži a vysvetlila mu kto ste a čo tu hľadáte.
Keď je brána celkom otvorená, popoženieš svojho koňa dopredu a vstupuješ do ulíc Ethosu, ľadového mesta.
Keďže je postavené hneď vedľa horského chrbta, aj jeho ulice majú sklon ku kaskádovému tvaru. Stúpaš stále vyššie a vyššie a míňaš pritom malé domčeky, trhové námestia, či veľké budovy rôznych remesiel a cechov.
Až na samom vrchu stojí palác, pôsobiaci akoby bol vytesaný z ľadu, s vežičkami zakončenými kupolami a majestátnou bránou. Je to prekrásne miesto.
Je vidieť, že vás už očakávajú, pretože brána je roztvorená dokorán a na vnútornom nádvorí vás čaká menší oddiel vojakov a služobníctva.
Kráľovná v sprievode lady Khaleen zosadne zo sedla a prehodí zopár slov s mužom, ktorý pôsobí ako Správcov radca. Dozvieš sa, že vládca mesta vás očakáva na slávnostnej večeri a je ochotný vypočuť si vaše dôvody ohľadne cesty za Severské vrchy.
Jeden zo Správcových ľudí ťa zavedie do tvojej komnaty s pohodlne vyzerajúcou posteľou s bielym povlečením, veľkým oknom a osobnou knižnicou, v ktorej nájdeš zopár severských rozprávok a titulov pojednávajúcich o dávnych eskadrijských legendách. Opatrne vytiahneš jeden starý zväzok o drakoch viazaný v červenej koži a položíš ho na stolček vedľa postele. Namáhavá cesta ťa zmohla a ty sa rozhodneš pustiť sa do čítania až po večeri. Kto vie, možno tam nájdeš čosi užitočné, čo by sa hodilo kráľovnej.
Namiesto toho si oblečieš pohodlný odev, ktorý leží pripravený na posteli a po dlhej ceste si umyješ tvár a prečešeš si vlasy. Do hlavy si podvedome zapíšeš, že po večeri vyhľadáš nejakú kaďu s vodou, najlepšie pekne horúcou a vydrhneš si špinu z tela. Večera je však o chvíľu a ty sa ponáhľaš smerom do hodovnej siene, kde ťa čaká zvyšok tvojej skupinky.
8. [hodovná sieň]
Zamyslene sa rýpeš vo svojom kuse pečeného diviaka a počúvaš rozhovor kráľovnej a správcu mesta, s občasnými zásahmi zo strany Khaleen, Mellakara, či Lye. Lyssandra sa ozýva len veľmi zriedka a ty nehovoríš takmer nič.
„Je to vylúčené. Územie Lesa je veľmi nebezpečné, Vaše Veličenstvo.“ prehovorí Správca snáď už po stý krát smerom ku kráľovnej.
„Môj pane, neviem, či si si to všimol, ale tá armáda, ktorá stála pred tvojimi bránami, bola čistou náhodou moja.“
„Vraj ste po ceste stretli snežného trola..“
„A porazili ho.“
„Čo ak ich v Lese stretnete viac?“
„Porazíme aj ich. Necestovala som sem osobne takú diaľku len preto, aby si ma odmietol pustiť ďalej.“
Správca zaspätkuje.
„To nie, to nie, Vaše Veličenstvo, to som nepovedal...“
„Výborne, takže predpokladám, že nám tvoji muži zajtra otvoria bránu.“
„Odpusť mi, Tvoja Výsosť, ale beriem na seba veľký risk.. čakal by ma strašný koniec, ak by sa tvojej výprave čosi prihodilo.“
„Žiadne riziko ti nehrozí. Akonáhle mi podpíšeš pergamen o priechode cez vrchy, nemôže ťa nikto obviniť, že si nás poslal na smrť.“
Správca sa pár krát zmätene nadýchne, akoby chcel niečo povedať, no vždy si to na poslednú chvíľu rozmyslí.
„Ako..ako povieš, Tvoja Výsosť.“
„Nežiadala by som ťa o to, keby nešlo o niečo také dôležité.“
„Rozumiem. Ale draky?“
„Nikto nepovedal o drakoch ani slovo. Ide o to, že v Lese zmizli ľudia. Kráľovná ochraňuje svoj ľud. A nevrátim sa domov, pokiaľ nezistím, čo sa s nimi stalo. Ak je v Lese akákoľvek hrozba, tak ju odvrátime. S tvojou pomocou, ak nám otvoríš brány, samozrejme.“
Správca rezignuje. „Postarám sa o to, aby bola brána zajtra otvorená, Tvoja Výsosť.“
„Ďakujem ti.“
Po týchto slovách sa konverzácia vráti do bežných koľají. Správca sa zaujíma o dianie v ríši a Mellakar mu opisuje podrobnosti ohľadne boja s trolom a nevynechá dôležitý poznatok, že to bol on, kto navrhol použiť oheň.
Ty sa obrátiš smerom k Lyssandre a počkáš, kým sa dorozpráva s Reese.
„Prečo sa musíme dostať za Severné vrchy čo najskôr?“ vyhŕkneš, pretože ťa to zaujíma už od tej doby, čo ste sa o tom večer bavili. „A čo je jediný spôsob, ako nájsť Aeramosa?“
Tvoja nedočkavosť ju rozosmeje. „Nie som ako bežný Vidiaci, vieš? Nedokážem Splynúť s hocijakým zvieraťom, ani rastlinou. Až na jeden strom. Splynula som s ním už ako dieťa a vtedy sa mi zafarbilo pravé oko na červeno. Ten strom sa nazýva Strom očí a nachádza sa na opustenom mieste uprostred Zmrznutého lesa, kde som ako malá vyrastala s otcom v našej chatrči. Otec bol Khariánsky brat a to miesto našiel so svojou expedíciou. Rozhodol sa tam ostať. O pár dní na to som našla strom. On..vidí rôzne veci. Vidí všetko, čo sa deje. Ukázal mi to. Naše puto je však také silné, že nedokážem Splynúť s žiadnym iným živým tvorom, či rastlinou. Z toľkých informácií by mi pravdepodobne praskla hlava. Ale neľutujem to. On by mal vedieť, kde nájsť Aeramosa.“
Cítiš, ako ti po chrbte pri jej rozprávaní naskakujú zimomriavky. Povieš si, že keď budeš čítať ten zväzok z poličky v tvojej komnate, musíš sa popozerať aj po nejakých, ktoré pojednávajú o vidiacich stromoch. Lyssandrin príbeh ťa celkom zaujal.
Po večeri sa ešte opýtaš správcu, kde tu majú knižnicu a on ťa nasmeruje do pravého krídla hradu. Kráľovná to začuje a keď Správca odíde, zavolá si ťa do svojich komnát.
„Všimla som si tvoj záujem o literatúru. Osobne na to nemám čas, ale potrebujem čo najviac informácií. Zájdi do knižnice a prečítaj čo najviac kníh, ako to bude možné. Hľadaj hlavne zväzky o Dračom ľude. Najmä tie, ktoré sa zaoberajú Strateným mestom.“
Stratené mesto je bájne miesto, kde podľa legiend kedysi žil Dračí ľud. Neprislúcha ti klásť kráľovnej otázky, preto sa jemne ukloníš a vyberieš sa smerom do hradnej knižnice.
Cestou si vezmeš knihu z tvojej komnaty, sadneš si za drevený stôl v knižnici a začneš ju čítať. Na tvoje sklamanie neobsahuje nič dôležité. Pojednáva o starej legende o drakoch a Dračom ľude a približuje jednotlivé druhy drakov, ale nenachádza sa v nej nič, čo by bolo nejakým spôsobom špeciálne užitočné. Presunieš sa k ďalšiemu zväzku. A ďalšiemu, a ďalšiemu, až to takto pokračuje celú noc.
K tvojmu vlastnému prekvapeniu čosi však nájdeš. Vonku už pomaly svitá a tebe oťažievajú viečka, keď nájdeš útlu knižočku v tmavozelenej koži s rozstrapkanými stránkami, ktorej nápis na prednej strane obalu hlása malým písmom : Stratené mesto.
Únava ťa v sekunde opustí a ty dychtivo nalistuješ prvú stránku. Kniha je krátka a preto ťa jej prečítanie nestojí veľa času. Nadšene vyskočíš a rýchlym krokom vyjdeš z knižnice. Na poslednú chvíľu si to rozmyslíš a nejdeš zobudiť kráľovnú. Ukážeš jej to neskôr. Pravdepodobne by sa ti veľmi nepoďakovala, preto vďačne klesneš na svoju posteľ a v sekunde zaspíš, s knihou stále v ruke.
9. [kráľovnine komnaty]
Kráľovná ťa príjme v krátkej dobe pred poludním vo svojich komnatách. Ukážeš jej knihu a ona ťa za tvoje úsilie vďačne pochváli.
„Výborne. Teraz mi prosím v rýchlosti povedz, čo sa v nej píše. Za pár minút odchádzame, Správca mi akurát prišiel povedať, že otvorili bránu.“
Zadívaš sa na jej eskadrijskú vlčicu, ktorá si ťa so záujmom premeriava, nadýchneš sa a prehovoríš.
„Kniha tvrdí o dvoch mestách, ktoré sa nachádzajú v Lese. Stoja oproti sebe na malom kopci a tečie medzi nimi riečka. Spolu ich voláme Mesto v Lese. Kniha taktiež spomína prezývku Mesto Stromov a Tiché Mesto. Znie to, akoby tam stovku rokov nikto nevkročil. Alebo ani nebýval. Tvoja Výsosť..“
„A Stratené mesto?“
„Rozprestiera sa hneď za Mestom Stromov, len tak sa dá vraj nájsť.“
„Veľmi dobre.“ kráľovná sa postaví a jej krkavčia samička Tai’miane pri tom pohybe zašuchoce krídlami. „Lyssandra ti hovorila o Strome oči?“
Krátko prikývneš.
„Je to naša posledná nádej, ako nájsť Aeramosa. Alebo Stratené mesto. Na cestu vyrazíme hneď.“
10. [za hranicami Severských hôr]
Po dlhých dňoch putovania cez nekonečné územie Zmrznutého lesa, ťa stále neprestáva udivovať jeho tajomnosť.
Stromy tu nadobúdajú zvláštne farby, väčšina z nich má čierne korene a ich koruny hrajú rôznymi, magickými farbami, ktoré svietia pulzujúcim svetlom ako Magické kamene. Nižšie pod stromami rastú tie najpodivnejšie druhy kvetov a húb, aké si nedokážeš predstaviť ani v najdivších snoch.
Voda tu má tiež zvláštnu farbu. Od svetlo tyrkysovej po tmavofialovú. Všetko tu je v odtieňoch studených farieb a normálne zafarbenú vodu tu nenájdeš. Lyssandra však tvrdí, že sa dá piť a zatiaľ sa nikomu nič nestalo. Upozornila vás však, že nech sa deje čokoľvek, nikdy nepite z tej indigovo sfarbenej riečky.
Samotná fauna je tu úplne odlišná od tej, ktorá prebýva v obyčajných lesoch. Minulý deň zazrela Reese s Lyou skupinu bielych jeleňov so striebornými parohami a čiernymi pruhmi na chrbtoch.
„Vraví sa, že tu niekde sa svet prekrýva so svetom Sorrainy.“ povie Lyssandra. Sorraina je nadpozemský svet, do ktorého sa uberajú duše mŕtvych khariánskych veriacich.
„Zo Sorrainy pochádza všetka Mágia a v určitom mieste vychádza na povrch. Vyrástol okolo neho Zmrznutý les, so všetkými svojimi magickými anomáliami a stojí tu podnes.“
„Takže preto to tu vyzerá ako z iného sveta.“ zamrmleš.
Na tvoje prekvapenie ti odpovie Mellakar, kráčajúci po tvojej ľavici. „Za všetko môže silné pôsobenie Mágie, presne tak.“
Odrazu sa pred vami otvorí malá, zasnežená lúka.
Lyssandra sa rozhliadne okolo a ako prvá vystúpi spomedzi stromy. „Blížime sa ku Stromu.“
Na lúke sa rozprestiera niekoľko vysokých, čiernych kameňov s runovými nápismi. Na najväčšom je nakreslený bielou farbou zložitý symbol.
„Jedna z Dračích ruín.“ začuješ Reese. „Nepochybne.“
Medzi kameňmi sa vinie tenká čiara magickej energie a vytvára tak bariéru, cez ktorú sa nedá prejsť.
Lyssandra sa zamračí. „Po dlhé roky boli deaktivované a dalo sa bez problémov prejsť na druhú stranu. Zdá sa, že ich čosi...spustilo.“
„Ako teda prejdeme?“ opýtaš sa.
Lyssandra ukáže na menší kameň stojaci najbližšie k vám. Na jeho vrchu stojí rad piatich tlačítok, každé s iným symbolom.
„Treba zadať kód v správnom poradí. Bariéra sa tak spustí a my prejdeme na druhú stranu.“
„Predpokladám, že ty kombináciu určite poznáš, Lyssandra.“ prehovorí kráľovná a Vidiaca sa zatvári rozpačito.
„Nikdy sme ju nepoužívali, Vaše Veličenstvo. Nebol dôvod na to naučiť sa ju.“
„Je nejaká šanca, že by správna kombinácia bola napísaná na jednom z tých kameňov?“
„Určite, podľa mňa je niekde na tom najväčšom, avšak aby sme sa k nemu mohli dostať, potrebovali by sme najprv prerušiť bariéru medzi prvými dvoma kameňmi, potom medzi tretím a štvrtým, piatym a šiestym, až by sme sa dostali k nemu. Potom by sme mohli zadať kód a ak by bol správny, odomkol by zvyšnú bariéru vedúcu ďalej do Lesa.“
„Je nejaký spôsob, ako zistiť kombinácie k jednotlivým kameňom, Lyssandra?“
Prikývne. „Tí, čo ich postavili, museli niekde po lese skryť záložné kódy, ak by ich zabudli. Niekde tu určite budú.“
„Dobre. V tom prípade sa rozdelíme. Potrebujem, aby každý šiel do inej časti lesa. Hľadajte malé kamene, či kmene stromov, hocičo, kde by niekto mohol napísať záložný kód. Potrebujeme ich tri, štvrtý nájdeme na hlavnom kameni.“
Kráľovná sa na teba uprene pozrie a ty cítiš, že sa od teba čosi očakáva.
„Rozumiem.“ povieš pevne a vyberieš sa hľadať do lesa.
11. [ďalej do Lesa]
Prejdete k malej čistinke uprostred lesa. A tam ho uvidíš.
Strom očí sa rozprestiera na malom kopčeku obklopenom kruhom stromov s tmavými kmeňmi. Je rozložitý, sám s čiernym kmeňom, dlhými konármi, zakončenými listami červenej farby.
Ale to nie je tá najnezvyčajnejšia vec.
Strom očí si svoje pomenovanie vydobyl právom. Približne v strede kmeňa sa nachádza niekoľko drevených otvorov rôznej veľkosti, pričom každé z nich pripomínajú oko.
Pri pohľade na to ti telom prechádzajú zimomriavky, ale zároveň ťa Strom očí neuveriteľne fascinuje.
Výprava stojí v hrobovom tichu, keď k nemu Lyssandra pristúpi, zavrie oči a jednou rukou sa dotkne kmeňa. Takto tam stojí niekoľko minút, keď od neho ustúpi.
Zatvári sa znepokojene.
„Čo sa deje?“ spýta sa kráľovná.
Lyssandra pokrúti hlavou. „Brat Aeramos je..stratený. Nachádza sa niekde, kde ani oči Stromu nedovidia. Poznám len jedno také miesto.“ pozrie na Mellakara, ktorý jej pohľad pochopí.
„Tam, kde je Mágia najsilnejšia, vytvára bariéru, cez ktorú neprenikne oko žiadneho Vidiaceho. Podľa zápisov je to v strede Lesa, v blízkosti Mesta Stromov. Vie Strom, ako sa tam dostať?“
„Samozrejme.“ prikývne rozhodne. „Ukázal mi cestu.“
12. [k mestu stromov]
Postupujete ďalej do lesa a ty cítiš, ako sa postupne otepľuje, čo je absolútne nepochopiteľné, pretože sa nachádzate na najchladnejšom mieste na svete.
Snažíš sa to predostrieť kráľovnej, ale tá si to už, pochopiteľne, všimla.
„Ďakujem za tvoju pripomienku, ale čosi také púta pozornosť samo.“ mierne sa na teba usmeje, aby dala najavo, že sa na teba nehnevá, ale ty si aj tak musíš zahryznúť do jazyka.
„Mellakar?“
„Vaše Veličenstvo.“
„Vysvetli nám to prosím.“
„Ako si želáš, Tvoja Výsosť. Nachádzame sa blízko miesta, kde Mágia vyviera na povrch a jej pôsobenie je tu neobyčajne silné.“
„Takže kvôli tomu je tu také teplo a tráva sa zelená ako na jar?“ ozve sa Lya kriticky pozerajúca sa pod nohy. „A sneh sa tu pomaly rozpúšťa a všade kvitnú jarné kvety?“
Mellakar sebaisto prikývne. „Samozrejme. To je ten dôvod.“
Odrazu vstúpite na územie dvoch oproti sebe stojacich kopcov posiatych vysokými, mohutnými stromami s čiernymi kmeňmi a ihličím. Medzi kopcami pokojne tečie smaragdovozelená riečka.
Celá scenéria na teba pôsobí tajomne a pri pohľadoch na stromy ti prebehne telom vlna zimomriavok.
Kráľovná trocha spomalí, tiež si to všimla.
„Lyssandra, povedz nám prosím o bytostiach, ktoré podľa legiend žijú práve v takýchto stromoch?“
„Sú to dryády, Tvoja Výsosť. Splývajú so stromami a chránia prírodu pred votrelcami. Z našich lesov ich však vyhnal chamtivý človek a tak sa museli utiahnuť inam. Alebo vyhynúť. Sú to však len rozprávky..“
Kráľovná ju ignoruje a pristúpi k najbližšiemu stromu. Na plece jej zosadne Tai’miane a obe sústredene pozorujú jeho čierny kmeň. Verenys potom natiahne ruku a položí jej dlaň na vrásčitú kôru.
„Čo to robí?“ spýta sa šeptom Lya.
„Splýva so stromom.“ odvetí jej Mellakar a fascinovane na to hľadí.
Po pár minútach kráľovná Splynutie preruší a o kúsok odstúpi. Pozrie na teba.
„V tej knihe sa spomínali dve mestá pod názvom Mesto Stromov, je tak?“
Váhavo prikývneš.
„Khaleen, prikáž mužom, nech sú od tejto chvíle potichu. Na tomto mieste žijú bytosti staré ako sama príroda, nesmú byť vyrušené. Pokým neprejdeme ich územie, nechcem počuť jediný hluk.“
„Ako prikážeš, Výsosť.“
„Dobre. A teraz postupujme vpred. Podľa knihy, ktorú mi priniesol náš mladý dobrodruh, je Mesto Stromov v bezprostrednej blízkosti Strateného mesta. Už to nie je ďaleko.
Cítim to.“
13. [stratené mesto – finále]
Vietor ti ovieva tvár a na vlasy ti dopadajú snehové vločky. Za Mestom Stromov zasa prechádzate do zasneženej krajiny. Kráľovná sa na to spýtala Mellakara a ten jej odvetil, že je to omnoho komplikovanejšie, než to na prvý pohľad vyzeralo.
„Sprvu to vyzeralo tak, že teplé počasie je výsledkom silného pôsobenia Mágie v strede Lesa. Teraz sme k nemu však ešte bližšie a náležite sa ochladilo. Nie, toto nie je náhoda.“ zatváril sa tajomne a s kráľovnou si vymenili dlhý pohľad, ktorému rozumeli len oni dvaja. „Niekto využíva silný tok Mágie, aby upravil počasie.“
Kráľovná prikývla. „Ostáva len zistiť, kto.“
A teraz sa vám odpoveď na tú otázku servíruje priamo pred očami. Stojíte na konci strmého útesu a hľadíte do údolia, v ktorom pokračuje Les až k moru za obzorom. Pred vami sa dvíha hornatý kopec so štíhlymi bielymi vežičkami vyrastajúcimi priamo z kameňa.
„Je toto Stratené mesto?“ spýtaš sa nahlas.
„Nie je.“ prekvapí ťa, že ti odpovedá samotná kráľovná. „Stratené mesto je omnoho väčšie. Nachádza sa uprostred zelených lesov, jazierok s priezračnou hladinou a jeho architektúra pripomína staré maardiánske stavby – vysoké, štíhle oblúky, domy na stromoch a.. draky. Tento vrch je príliš malý, aby sa v ňom mohli skrývať celé národy, nie to ešte draky. Nie. Toto je len vstup. Nič viac.“
„Vstup do mesta, Veličenstvo?“ spýta sa Khaleen.
Kráľovná sebaisto prikývne. „Na cestách som mala zhodou okolností čas prečítať si tú tvoju knihu.“ povie smerom k tebe. „Písalo sa v nej aj o čomsi takomto.“
Khaleen odovzdane prikývne. „V tom prípade nájdeme cestu dolu.“
„Tu sú schody.“ začujete Reese, ako na vás volá spomedzi vysokých stromov stojacich oproti sebe. Konáre majú ohnuté do takého tvaru, že to pôsobí ako brána. Pod nimi sú do skaly vytesané strmé, kamenisté schody, dá sa po nich však prejsť.
„Kone necháme tu.“ rozhodne kráľovná. „Odteraz pokračujeme pešo.“
Celá skupinka sa tak vydá na strmý zostup po úbočí skaly. Na jednom mieste sa ti pošmykne noha, Reese ti však v správnom čase podá ruku a zachytí ťa pred pádom. Vďačne jej poďakuješ. Zvyšok cesty prebieha bez problémov.
Keď dorazíte na dno údolia, čaká vás ďalší výstup na vrch pred vami. Vežičky na jeho vrchole sa zdola zdajú neobyčajne malé. Cesta hore je však vždy jednoduchšia ako cesta dole, preto sa aj sem dostanete bez zranení, či iných nešťastí.
Pred vami sa otvára vchod do najväčšej z bielych vežičiek. Kráľovná pokynie jednému z vojakov, aby otvoril ťažké dubové dvere. Muž sa do nich s námahou oprie a dvere sa s ťažkým škrípotom otvoria. Civí na vás tmavý zívajúci otvor.
„Zvnútra prúdi teplý vzduch.“ poznamená Lya, ktorá stojí najbližšie.
Zapálite si fakle a jeden po druhom vstúpite do temného tunela. Chodba sa neustále zvažuje a ty máš pocit, že musíte ísť snáď nekonečne dlhú dobu. Začínaš si myslieť, že ak aj Stratené mesto niekedy existovalo, bolo to celé len rozprávka. Už chceš vyjadriť svoje obavy Lyssandre, ktorá kráča hneď za tebou, keď spredu začujete hlasy.
„Východ! Vidím východ!“ kričí jeden z vojakov a splašene máva fakľou.
Srdce ti poskočí od radosti a spolu s masou ostatných sa začneš nedočkavo hnať dopredu. Potom si uvedomíš svoje neunáhlené správanie a spomalíš, nechceš, aby v tuneli vznikla tlačenica.
O pár krokov ďalej vidíš otvor bieleho svetla. Zacloníš si oči, po dlhej dobe potme si potrebuješ na svetlo privyknúť. Zacítiš teplý vánok, ktorý ti odvieva vlasy z čela a prenikavú vôňu kvetov.
„Je tu teplo.“ zamumleš. Lyssandra sa len usmeje. „Takže je to pravda.“
Je to pravda.
Vidíš ju, keď vystúpiš z tunela a tvoje oči si privyknú na svetlo.
Pod tvojimi nohami sa rozprestiera zelené údolie plné kopcov a obrovských stromov, vyšších ako hory samotné. Zelená tráva je posiata malými jazierkami s priezračnou hladinou, nad ktorými sa klenú štíhle oblúky chrámov a vysokých domov, ktoré sa vyťahujú k oblohe. Nemajú okná, len vysoké otvory medzi múrmi. Nad tým všetkým sa týči vysoká hora rozprestierajúca sa na ostrove za hlavnými budovami. Vedie k nej úzka cesta po úbočí a samotná hora je posiata zvláštnymi stromami, ktoré majú namiesto listov na konároch Magické kamene žiariace intenzívnymi farbami aj na takú diaľku.
„Takže toto je Stratené mesto,“ obdivne vzdychneš.
Lyssandra sa usmieva. „Pozri.“
Pozrieš sa smerom, kam ukazuje a vidíš ich. Desiatky, stovky vysokých bytostí s bielymi pokožkami, ktoré prechádzajú krajinou. V tej sekunde si uvedomíš, že všetky legendy boli skutočné.
Dračí ľud nevymrel. Utiahli sa sem, na toto miesto, kde nažívajú v mieri ďaleko od ľudí. Rozhliadneš sa na okolo, necháš, aby ti čistý vzduch prečistil pľúca a načúvaš nádhernému spevu vtákov.
Vtom začuješ mohutný rev.
Členovia tvojej výpravy jeden do druhého zdvihnú hlavy k nebu. Vidíš ho aj ty. Tvora tak obrovského a majestátneho, o ktorom sa rozpráva len v legendách. Drak ešte raz mocne zareve a pristane na vrcholci obrovského stromu, slnečné lúče odrážajúce sa na jeho zlatých šupinách.
„Ja ťa poznám.“ kráľovná od údivu takmer príde o reč. „Ty si Naudir. Posledný drak. Vládol si po boku kráľov z môjho roku po stovku rokov.“
Drak na súhlas skloní svoju majestátnu hlavu „A ja poznám teba, kráľovná vrán.“ prehovorí hlbokým, hrdelným hlasom. „Je to potešenie stretnúť sa s potomkom vládnuceho rodu v Eskadrii po takej dlhej dobe.“
„Ale ako..“
„Ako môžem byť nažive? Legendy sa mýlili. Našli sme si cestu. Zachránil nás Prorok z Hory. Sleduje dianie v ríši. My o vás vieme. Po celý čas. Otázky však počkajú. Máte za sebou dlhú cestu a potrebujete si odpočinúť. Dole o vás už vedia.“
„Kto je tu na čele?“
Naudir sa zamyslí. „Za drakov som to ja. Pokiaľ hľadáš vodcu Ľudu, je to Staroveká, šamanka. Skutočným vládcom nad všetkými je však Prorok. Rozpráva sa s bohmi a vďaka jeho prítomnosti sa formuje krajina okolo Mesta. Bez neho by to bola len zmrznutá pustina. Stretnete sa s ním. Už čoskoro.“
Naudir zamáva krídlami a vzlietne. Sledujete ako mizne za vrcholom hory, keď k vám podíde vysoká žena. Má snehovobielu pokožku ako snežní elfovia a dlhé, špicaté uši, tým však podobnosť s nimi končí. K bokom jej splývajú dlhé čierne vlasy spletené do tenkých vrkôčkov. Tvár má pomaľovanú zložitými obrazcami čiernej farby. Upiera na vás veľké oči s bielkom čiernej farby a tmavošedou dúhovkou, čo by pôvodne vyzeralo strašidelne, ale z dievčiny vyžaruje pokoj a dokonalá harmónia. Zistíš, že sa v jej prítomnosti cítiš príjemne.
Dievča sa mierne ukloní a usmeje sa. „Volám sa Zoe. Je mi potešením privítať vás v Stratenom Meste. Vyzerá to tak, že proroctvo sa naplnilo.“
„Aké proroctvo?“ spýtaš sa.
Zoe sa ospravedlňujúco usmeje. „Isteže. Nemôžete o tom vedieť. Keď sme našli Proroka v jeho Hore, vyslovil proroctvo. Jedného dňa sa navráti kráľovná s vraními krídlami a draky sa vrátia naspäť na ľadový trón. Ten čas prišiel. Mnohí z drakov boli vyhnaní zo svojich domov a utiahli sa k nám. Prišiel čas, aby sa tí, čo žili osamote, vrátili naspäť do ríše.“
„A čo ten zvyšok?“
„Tí vyrastali spolu s Dračím ľudom, ostanú s nami.“
„Ale Naudir..“
„Naudir je samotár. Patrí do Eskadrie. Prišiel čas, aby sa vrátil.“ Zoe sklopí oči. „Pokiaľ..pokiaľ ho kráľovná opäť prijme.“
„Bolo by to pre mňa najväčšia česť.“ kráľovná si pevne uvedomuje, že pre človeka neexistuje väčšia pocta, než spojenie s drakom. Najmä nie takým majestátnym drakom, akým bol Naudir. Svojou múdrosťou doviedol rod Snowovcov na post najvplyvnejšieho rodu v celej ríši.
Zoe sa usmeje. „V tom prípade mi dovoľte, aby som vás privítala v Stratenom meste a vyhlásila za našich spojencov a priateľov.“
Nasledujúce hodiny zostupujete do údolia pod vami a prechádzate Mestom. Stretávate ďalších príslušníkov Ľudu, všetkých s bielou pokožkou a čiernymi očami a podobnými symbolmi namaľovanými na ich tvárach. Oblečené majú voľné rúcha z ľahkej látky, ktoré im spadajú na holých ramenách. Väčšina z nich hovorí o Proroctve, keď ich míňate, aby ste si odpočinuli v komnatách Bielej Siene, veľkej budovy zloženej z preklenutých lomených oblúkov.
Keď si sadneš na jeden z vankúšov položených na dlážke tvojej komnaty, snažíš sa prísť na to, či snívaš. Stále nemôžeš uveriť tomu, že legendy boli nakoniec pravdivé.
Dozvieš sa, že Staroveká sa s vami chce stretnúť v Prorokovej hore po západe slnka a tak zvyšný čas tráviš prechádzaním sa po meste. Snažíš sa zistiť čo najviac o kultúre a spôsoboch Ľudu a všetko si podrobne zapisuješ.
Na veľkej lúke uvidíš, ako spolu šantia dva mladé draky. Medzi nimi sa prechádza kráľovná s Naudirom po boku a čosi si hovoria. V jeden moment sa drak nahne a jemne sa dotkne ňufákom Verenysinho čela a tá sa rozosmeje. Vieš si predstaviť, aké je to šťastné stretnutie a túžobne sa zahľadíš na oblohu, kde lietajú ďalšie draky.
Jeden z nich, s tmavomodrými šupinami, ťa zbadá a pomaly zosadne až k tebe. Krídla, ktorými máva, aby mu pomohli pristáť rozvíria vzduch a ty trochu cúvneš.
„Tu budeš nejaký zvedavec, čo?“ spýta sa povznesene, s pohľadom upretým na zápisník v tvojich rukách. Snažíš sa ho nenápadne schovať a drak sa len hrdelne zasmeje. „Ja som Brasoprax. Ty máš nejaké meno, smrteľník?“
Prikývneš a zamumleš svoje meno. „A nie som zvedavec. Len.. toto všetko je také fascinujúce, Dračí ľud, draky..“
Brasoprax nakloní hlavu. „Nechaj ma hádať. Máš nejaké otázky, čo?“
Dychtivo prikývneš a drak opäť vydá onen hrdelný zvuk pripomínajúci smiech. „Hmm. Žeby bol Brasoprax taký šľachetný a obetoval svoj drahocenný dračí čas pre zopár smrteľníkových otázok..“
Mrkne na teba veľkým žltým okom a ty so zatajeným dychom očakávaš na jeho odpoveď. „Dobre teda. Čo potrebuješ vedieť?“
Nadšene naňho vychŕliš hneď niekoľko otázok. „Sú draky nesmrteľné? Dá sa s nimi Splynúť v prípade Bieleho Vidiaceho? Vrátite sa teraz do ríše? Dá sa na nich lietať? Ako sa môžem s nejakým spojiť? Kto je to ten Prorok?“
Brasoprax sa hlasno rozosmeje. „Pomaly, pomaly, smrteľník. Berieš mi vzduch z krídel. Všetko po poriadku.
Áno, draky sú nesmrteľné. Svojim spôsobom. Keď aj jedného zabiješ, odíde do Sorrainy, sveta odkiaľ pochádza Mágia a aj samotní draci. Vieme sa stadiaľ však kedykoľvek vrátiť, na rozdiel od zosnulých obyvateľov ríše.
Áno, dá sa s nimi splynúť, je to však komplikovanejšie, než so zvieratami a nie, nepozeraj sa na mňa tak, drak nie je nejaké obyčajné zviera, drak je vyššia bytosť, máme totiž svoju hrdosť a to by si mal každý zapísať za uši, kde som skončil? Och áno, Splynutie. Ďalší bod?
Do ríše sa vrátia len draci, čo v nej pôvodne aj prebývali, samotári. Tí, čo žijú s Dračím ľudom alebo sa rozhodnú inak, tu ostanú. Je na nás, ako sa rozhodneme.
Lietať? Zbláznil si sa, smrteľník? Nie, na drakoch sa nedá lietať, na to sme až príliš hrdí. Samozrejme, sú tu výnimky, kedy dojde k spojeniu medzi drakom a jazdcom a vtedy drak dovolí vyvolenej osobe, aby na ňom lietala.
Ako sa s drakom spojiť? To je mimoriadne obtiažna vec. Drak a jazdec medzi sebou musia mať vytvorené silné priateľské puto, aby mu mohol drak dovoliť vysadnúť na jeho chrbát. Draka si väčšinou nakloníš plnením rôznych úloh, ktoré ti sám zadá.
Prorok sídli v Hore na rieke, ktorá prúdi okolo Mesta. V jeho Hore sa nachádza najsilnejší bod Mágie, práve stadiaľ vyviera zo Sorrainy na povrch. Prorok má moc ovládať Mágiu a ovplyvniť počasie, dáva nám tak energiu potrebnú k životu. Stručne povedané, je to tak trochu boh. Ešte niečo?“
„Nie, ďakujem. Slnko pomaly zapadá. Musím ísť.“
Spolu s výpravou sa blížite ku Prorokovej hore. Vystupujete po ceste olemovanej zvláštnymi druhmi stromov, ktoré ste videli už na ceste sem. Na vrchole hory vás čaká Staroveká. Nemáš poňatia, prečo ju volajú práve tak, ale vycítiš príval autority, ktorý z nej priam sála. Staroveká má takmer biele vlasy zahalené do červenej kapucne plášťa, ktorý jej siaha až po zem. Zdá sa ti, akoby mal na druhej strane do seba votkané havranie perá.
Keď však Staroveká zodvihne svoje čierne oči a uprie na teba svoj prenikavý pohľad, zistíš, že pravda je inde. Vodkyňa Dračieho ľudu rozprestrie svoje mohutné havranie krídla a rozvíri tak vzduch okolo seba.
„Vitajte v Stratenom meste.“ prehovorí tajomným hlasom, ktorí sa ti v hlave ozýva ako ozvena. „Je to potešenie, že nás prišla navštíviť samotná kráľovná. Proroctvo sa naplnilo.“ na chvíľu sa odmlčí a pozrie smerom ku vchodu do hory. „Chce vás vidieť.“
Je ti jasné, že tým myslí Proroka. Staroveká vstúpi do útrob hory a tvoja skupinka ju nasleduje, s Verenys v čele a tebou hneď za ňou.
Teplý vzduch ti ovanie tvár a vstupuješ na otvorené priestranstvo uprostred hory. Strop sa nachádza až niekde v nedohľadne a panuje tu dokonalé ticho.
A potom ho uvidíš.
Prorok sedí na vyvýšenej skale uprostred Hory, obrovský biely gryf veľkosti draka s hlbokými, zlatými očami a ostrým zobákom rovnakej farby. Snehovobiele krídla má úhľadne zložené a leví chvost elegantne obtočený okolo predných a zadných láb.
Takže čas nadišiel, prehovorí, ale ty jeho hlas počuješ len vo vnútri svojej hlavy.
Proroctvo sa naplnilo a tí, čo boli vyhnaní sa môžu opäť vrátiť naspäť. Naudir opäť zasadne po boku kráľov. Je to tak, ako som predpovedal pred stovkami rokov.
V hlave ti však hlodá stále jedna otázka. Otázka, pre ktorú vlastne toto celé začalo.
„Ale kde je Aeramos?“ ostatní členovia skupinky sa na teba šokovane otočia. Niečo ti navráva, že skočiť Prorokovi do reči asi nebol práve najlepší nápad.
Och, brat Aeramos bol súčasťou proroctva. Je teraz jeden z nás. Vyhľadal Dračí ľud a rozhodol sa tu ostať. Práve preto ho nenašiel ani Strom Očí. Celý čas bol tu.
Dejú sa však aj iné veci, ďaleko nebezpečnejšie. S návratom drakov do ríše sa prebúdzajú temné sily z Krajín večnej hmly. Budú sa snažiť preniknúť do vášho sveta, v ďalšej vojne, oveľa väčšej než tie, ktoré ste doteraz zažili. V temných útrobách sveta sa prebúdza niečo veľké. Mojim očiam je zatiaľ skrytá pravá podstata tej veci, ale jedno je isté. Blížia sa ťažké časy, pre ľudstvo aj pre drakov. Ťažké časy pre každého z nás.
„Ale čo máme robiť?“ spýtaš sa frustrovane.
Pripraviť sa. Vyšlite jazdcov do svojich domov, varujte vaše rodiny. Spojte sa a vybudujte silnú armádu. Draky vám prídu na pomoc. Niektorí tu môžete ostať a vylepšiť si svoje zručnosti na boj alebo hľadať zdroj zla, ktorý nám je zatiaľ skrytý. Keď budete vedieť, proti čomu bojovať, budete o jeden krok k výhre. A teraz bežte. Nestrácajte čas. Pretože temné obdobie sa blíži. Nedovoľte, aby vás zaskočilo.