1.) Palác
- pre viac informácií klikni na obrázok -
Majordómus ťa uvedie do kráľovského salóna, kde kráľovná bežne prijíma svoje návštevy.
Zbadáš ju sedieť za rozložitým dubovým stolom, s kráľovskou korunou položenou na jeho konci.
„Ďakujem, môžeš ísť.“ povie majordómovi, ktorý sa ukloní a so slovami „Vaše veličenstvo“, odíde z miestnosti.
Kráľovná Verenys zodvihne hlavu a premeria si ťa svojimi sivými očami.
„Vitaj. Som rada, že si odpovedal/-a na moju prosbu. Faktom je, že Iskadria naozaj potrebuje nejakých ľudí. Boli ich tam už desiatky a nikto z nich neuspel. Odborníci tvrdia, že to, čo sa tam deje, má na starosti akýsi Magický kameň, čo je myslím jasné aj tebe. Problémom však je, že ho zatiaľ nikto nenašiel. Alebo presnejšie, nikto sa stadiaľ nevrátil.“
Chvíľu na teba hladí s pozdvihnutým obočím.
„Nesadneš si? Oh, samozrejme, zabudla som ti ponúknuť miesto. Musíš ma však ospravedlniť, v týchto časoch zabúdam na zdvorilosti. Sú dôležitejšie veci ako pekné reči, keď sa deje to, čo sa deje.“
Sleduje, ako si sadáš oproti nej a potom pokračuje.
„Vieš o tom, že v Iskadrii nesnežilo celých tisíc rokov? Popravde, myslím, že tam nesnežilo nikdy. Je ľahké predstaviť si, ako na to tí ľudia reagujú. Väčšina z nich ani nevie, ako vyzerá sneh.
Pred týždňom za mnou prišiel jeden obyvateľ z Feu du Draco, ktorému sa podarilo ujsť bez toho, aby ho niekto podrezal a ukradol mu zásoby jedla. Podal mi naozaj podrobný popis toho, čo sa tam deje. Ver mi, je lepšie, ak ťa toho ušetrím.
Podstatné je, že v hlavnom meste Iskadrie sa ľudia uchyľujú k vraždám a rabovaniam, lebo inak by pomreli od hladu. A nielen v hlavnom meste. Ľad pokryl celú Iskadriu a zadusil všetku úrodu, ktorá rástla na poliach. Ľudia podpaľujú vlastné domy, aby sa udržali v teple. A matky radšej dusia svoje deti, ako by ich mali vidieť hladovať.“
Vrhne na teba krátky pohľad.
„Ospravedlňujem sa. Povedala som, že ťa ušetrím podrobností. Ale pravdou je, že toto sa naozaj deje. A potrebujeme to zastaviť. Čo najskôr.“
Zo zásuvky stola vytiahne skrútený pergamen s kráľovskou pečaťou – havranom s korunkou na hlave.
„To je kráľovské povolenie na cestu. S týmto sa dostaneš do Feu du Draco bez komplikácií. Radila by som neukazovať sa príliš na oči, nechceš skončiť s podrezaným hrdlom niekde v kanále.“
Načiahneš sa po pergamene a úctivo poďakuješ.
„Netreba ďakovať. Keď tam prídeš, zamier hneď na Hlavné námestie. Mal/-a by si tam nájsť jedno dievča, Mae. Tmavý plášť, červené vlasy, sivé oči. Takpovediac teraz vedie mesto. Je to asi najzodpovednejší človek, ktorého tam nájdeš. Povie ti, kde je tvoja najbližšia stopa.
A, dávaj si pozor, akurát jej zima vzala rodičov. Nemusí byť veľmi prívetivá. Kto by jej to však mohol zazlievať?“
Pomaly prikývneš a keď ťa kráľovná prepustí, vstávaš zo stoličky.
„Veľa šťastia. Iskadria sa na teba spolieha.“ povie ti tesne predtým, než odídeš.
„Dúfam, že ju nesklameš.“
2.) Mae
Vykročíš smerom ku dievčaťu, ktoré sedí na schodoch takmer zhoreného domu, zacítiš však čiusi ruku na svojom pleci. Otočíš hlavu v kapucni cestovného plášťa a zbadáš pred sebou strážnika odetého v krúžkovej zbroji, s kopijou v pravej a štítom so symbolom mesta v ľavej ruke, ako si ťa premeriava chladným pohľadom.
„Vstup do mesta je uzatvorený. Netuším, ako si sa sem dostal/-a, ale radím ti, aby si zmizol/-a skôr, než bude musieť tvoje telo odvliecť niekto iný.“
Mlčky vytiahneš z koženej cestovnej brošne ruličku pergamenu s kráľovskou pečaťou a ukážeš ju strážnikovi.
Čosi zašomre a pomalým krokom sa odšuchce preč.
Zbadáš ako dievča – pravdepodobne Mae, zbystrí pozornosť a premeriava si ťa.
Vyberieš sa smerom k nej, keď uvidí, že sa blížiš, nebadane sa strhne, no ostáva sedieť.
„Mae?“ spýtaš sa jej.
„Záleží na tom, kto sa pýta.“
„Poslala ma kráľovná.“ ukážeš jej pergamen, ktorý stále držíš v rukách. Mae naň chvíľu pozerá očami, v ktorých sa zračí nič len chlad.
Dlhé červené vlasy jej vytŕčajú spod tmavej kapucne, ktorú ma na hlave. Čierny plášť, ktorý má na sebe, je pokrytý škvrnami a na jej tvári, zbrázdenej trápením, sa plazia červené jazvy a podliatiny. Uprostred toho svietia jasné sivé oči. Nie je to však iskra radosti, ktorá sa v nich odráža.
Sú to plamene.
Otočíš sa a uvidíš, že ktosi na opačnej strane námestia práve podpálil opustený dom. Aspoň v to dúfaš.
„Prišla som o rodičov, vieš?“ začne Mae za tvojím chrbtom, dívajúc sa do plameňov. „Keď bola taká zima, že deťom zamŕzali slzy na tvárach, dochádzalo nám postupne drevo. Najprv sme pálili stoličky, stoly, postele. Potom knihy.“
Tvár sa jej odrazu zmraští.
„Knihy. Mama tvrdila, že je to najväčší hriech, spáliť knihu. Ale nám bolo..zima.. ach, taká strašná zima.“
S hrôzou sleduješ, ako sa dievča trasie, ale nie od zimy.
„A potom prišiel dom. Otec to chcel urobiť, matka nie. Odhovárala ho. Tvrdila, že to vydržíme.“
Venuje ti dlhý pohľad do očí.
„Umrzla na ďalší deň.
A tak otec podpálil dom a nám bolo konečne teplo. Lenže on bol taký neopatrný...“
Nepotrebuješ počuť, čo sa s ním stalo. Vieš si to dokonale predstaviť.
Mae si odkašle. „Takže je to všetko na mne. Celá táto.. ťarcha teraz leží na mojich pleciach. Akoby som sama cítila, ako ma dlávi, ako ma tlačí k zemi a bráni mi dýchať. Ľudia sa na mňa spoliehajú. Nemôžem ich sklamať.
Rozumieš?“
Pomaly prikývneš.
„Sprvu sme tam posielali všetkých odborníkov, ale nikto ten Kameň nedokázal nájsť. Dostali sa najďalej len po Tinallajské vodopády na vonkajšej strane mesta. Istý Mág tvrdil, že sa nedalo prejsť na druhú stranu a tak si radšej zbalil všetky svoje veci a odpratal sa naspäť do toho svojho Kha’aru, kde sa nikto nestará o to, či tu všetci skapeme alebo nie.
Netuším, kto si a úprimne, ani ma to nezaujíma, ale pokiaľ si tu preto, aby si zastavil/-a to, čo sa tu deje, máš všetku moju podporu.“
„Preto ma sem kráľovná poslala“, povieš rozhodným hlasom. „Som tu preto, aby som pomohol/-a.“
Na Maeinej tvári sa odrazu zjaví náznak úsmevu. „Uvidíme, či sa ti to vôbec podarí. Bohužiaľ, v poslednej dobe strácam nádej.. ako celé mesto.
Každopádne, zájdi za jedným dievčaťom – Lyou. Jej otec bol tiež nejaký výskumník, možno bude niečo vedieť. Nájdeš ju pravdepodobne kdesi v hlavnej časti mesta, zdržiava sa neďaleko hostincov, dáva pozor na to, či niekto nerabuje alebo čo.“
„Ďakujem. Sľubujem, že urobím všetko čo je v mojich silách.“
Mae sa znova usmeje. „Takých tu už bolo. Aj tak, nech na teba bohovia dozerajú, nech už vyznávaš akéhokoľvek.“
Jej prenikavé oči sa ti zahľadia až do duše.
„Budeš to potrebovať.“
3.) Lya
„Takže ty si ten hrdina, čo nás prišiel zachrániť?“ venuje ti široký úsmev.
„Na to, že je mesto v ohrození, máš celkom dobrú náladu.“
Na druhej strane si však rád/-a, že v meste je vôbec niekto, kto nevyzerá ako najnešťastnejšia bytosť na svete. Keď si však spomenieš na Mae, uvedomíš si, že by bola najväčšia hlúposť, niekomu čosi také vyčítať.
„Vieš, môj otec mi vždy hovoril jedno – nikdy sa nemám vzdávať. A dobrá nálada, ako tomu hovoríš ty, je vec, ktorá ma pridŕža pri živote. Moja momentálna povinnosť, ako jedného z posledných bojovníkov, ktorí ešte zostali, je zamedziť rabovaniu a vraždám.“
Odfrkne si. „Väčšina z tých, čo utiekli boli čistokrvní. Neustále sa vystatujú svojou vznešenou krvou a nakoniec utečú ako zbabelci. A tak sa veci majú : Felini utečie, Kabadu – ako ja – ostáva.“
Spýtavo na ňu pozrieš. „Ty si Kabadu?“
„Prekvapený/-á, čo?“ uškrnie sa. „Na to, aby si vyzeral ako jeden z nich nemusíš mať po tele škvrny, ani príšerne neupravené vlasy. Vyzerám ako človek, ale ich krv vo mne prúdi rovnako ako u čistokrvných. Neprejavila sa u mňa na vzhľade, ale na vlastnostiach. Felini sú mrštní a dobrí šermiari. A tak som si v desiatich navliekla zbroj a začala cvičiť s drevenými mečmi. A teraz som tu.
S otcom, ktorý zomrel pri nejakom šialenom výskume a v pozore pred zlodejmi a vrahmi. Nie je to budúcnosť, akú som si predstavila, ale úprimne povedané – stále žijem, no nie?“
Pozrie na teba.
„Och prepáč, takmer som sa zabudla predstaviť. Som Lya. To by ti malo stačiť. Ver mi, moje priezvisko počuť nechceš.“
„Mae mi o tebe hovorila.“ povieš a potrasieš podávanú ruku, navlečenú v striebornej rukavici.
Opäť začne snežiť a vločky sa pomaly znášajú na snehom pokryté ulice mesta.
„Myslím, že by sme mali radšej ísť dovnútra. Otec sa venoval istému výskumu – myslím, že by ťa mohol zaujímať.“
Po týchto slovách Lya otvorí dvere a vstúpi do hostinca.
4.) Hostinec
Sadneš si za drevený stôl s Lyou sediacou oproti. Od hostinského si rozkáže dva poháre vareného vína.
Keď odíde, nakloní sa k tebe a stíši hlas.
„Vieš, v opačnom prípade by ma poslal do všetkých možných pekiel, ale dlží mi to. Dávam mu pozor na hostinec.“ sprisahanecky na teba mrkne a odpije si dúšok z pohára.
Vďačne prijmeš ten svoj a keď sa napiješ, zovrieš ho do skrehnutých dlaní a cítiš, ako ti ich horúca tekutina pomaly zahrieva. Je to tak príjemné, že sa pristihneš s úsmevom na perách.
Lya sa ticho zasmeje.
„Hovorila som to – varené víno pomôže na všetko.“
Odloží pohár a naraz sa tvári vážne. „Lenže máme tu istú vec, ktorá potrebuje vyriešiť.“
Prikývneš. „Mae hovorila, že tvoj otec sa venoval nejakému výskumu...“
„Je to tak. Lenže to bolo ešte predtým, než celú krajinu pokryl ľad. Odišiel so svojím tímom k Tinallajským vodopádom, tam, kde stojí dávno opustená hvezdáreň nejakého Mága. Nachádzal sa tam vraj nejaký novo objavený Magický kameň. Musel tam byť po čertoch riadne dlhú dobu, než ho našli.
Dosť o tom, veľa jeho kolegov sa postupne vracalo, až ostal len on a jeho najvernejší priatelia.
Netuším, čo tam odhalili, ale nikto to z nich neprežil. Keď sa otec dlho nevracal, vybrala som sa tam sama. Našla som jeho mŕtve telo, aj telo toho druhého. Ten posledný musel odísť ešte skôr.
Ten Kameň..“
Na chvíľu sa odmlčí, akoby hľadala správne slová. „Nikdy som nevidela čosi také. On..je nezničiteľný. Chápeš? Skúšala som ho dokonca podpáliť, pretože je celý z ľadu, ale ničomu to nepomohlo, dokonca ostal stále studený.“
„To znie desivo.“ vykĺzne ti z úst.
Trpko sa zasmeje. „Veď aj bolo. Počula som, že väčšina temných Mágov, ktorí stvoria také Kamene pre istotu vytvoria aj niečo, čo ich dokáže zničiť, ak by sa im moc Kameňa vymkla z rúk. Problémom však je, že netušíme, ktorý Mág má toto všetko na svedomí. Ale je viac ako isté, že práve ten poondiaty šuter je príčinou toho, že Sidarská púšť momentálne leží pod dvojmetrovou vrstvou snehu.
Otec mal pri sebe svoj denník, viac sa asi dozvieš priamo z neho. Keď pôjdeš so mnou, môžem ti ho ukázať.“
5.) Lyin dom
Spolu s Lyou zamierite do prístavnej časti mesta. Dievča odomkne dvere a ponúkne ťa, aby si vstúpila. V dome panuje chlad, Lya však zniekadiaľ vytiahne zopár triesok, ktoré vhodí do železného koša na oheň a zapáli ich.
„Našťastie na tom nie som tak biedne ako tí ľudia z námestia. A možno je to tým, že mne toho tepla veľa netreba.“
Spomenieš si na to, čo si sa naučil/-a o príslušníkoch rasy Felini – či už čistokrvných alebo nie. Každý z nich má horúcu krv a preto im nebýva tak často zima.
Lya ti ponúkne stoličku v blízkosti koša a vytratí sa do vedľajšej miestnosti. O chvíľu sa vráti s malou knižkou v koženom obale, previazanou červenou stužkou. Pritiahne si stoličku a sadne si oproti tebe.
„To je otcov denník. Posledné dve strany sú asi najdôležitejšie. Nemáme čas, aby sme to mohli prejsť všetko. Otec písal, že ten Kameň akoby šepkal. Netuším, či bol vtedy ešte mentálne v poriadku, ale mohli by sme to slovo vypátrať v knižnici v Paláci. Tie knihy, chvalabohu nikto ešte páliť nezačal.“
„Dobre.“ prikývneš a načiahneš sa po denníku. Rozviažeš stužku, prelistuješ sa až na poslednú dvojstranu a začneš čítať.
• Odkaz na denník TU.
6.) Knižnica
Spolu s Lyou vojdeš do priestrannej knižnice, s vysokými policami plnými kníh nad tvojou hlavou.
Lya si vzdychne.
„No výborne. Zdá sa, že to bude také jednoduché ako hľadať ihlu v kope sena.“
Zamyslene sa poobzeráš po regáloch okolo. „Nejaký nápad kde začať?“
„Hm. Neviem, či je to práve dobrý nápad, ale mohli by sme čosi nájsť v sekcii o temných Mágoch. Poznám jednu celkom prehľadnú knihu, ktorá pojednáva o tých najznámejších.“
Mykneš plecom. „Skúsiť to môžeme.“
Lya prikývne a vyberie sa spleťou chodbičiek pomedzi police kníh. Rýchlo ju nasleduješ, aby si ju nestratil/-a z dohľadu. V knižnici akou je táto by bolo naozaj zložité nájsť cestu von.
Dievča sa náhle zastaví pred jedným z regálov. Prisunie si drevený rebrík a z vrchnej police vytiahne hrubú knihu v čiernej koži.
„To by mala byť ona.“ povie, keď zlezie. Podá ti ju do rúk a spolu si sadnete za menší dubový stôl stojaci pri okne.
„Výborne.“ povieš. „Teraz už len nájsť to, čo hľadáme.“
Lya sa na sekundu zastaví na jednej stránke. „Mellakar.“ zašepce. „Myslím, že to máme. Teraz už len prísť na to, ako sa dostaneme k jeho hvezdárni. Cítim v kostiach, že tam sa ukrýva zbraň, ktorú potrebujeme.“
• Odkaz na knihu TU.
7.) Hvezdáreň
„Ekbah“ zašepceš, keď sa ti spolu s Lyou podarí vylúštiť Mellakarovo tajné písmo. „Čo to znamená?“
„Ľad.“ odvetí dievča pohotovo. „V starom jazyku, samozrejme. Hm, to je celkom zaujímavé..“
„Prečo?“
„Mellakar totiž znamená snežný chlapec.“
„Och.“
„Presne tak. Myslím ale, že by sme sa mali radšej pohnúť ďalej.“
Prikývneš a postláčaš správne symboly na paneli vedľa teba. Ozve sa hlasný hukot, akoby sa nejaká kovová konštrukcia zdvíhala až zo samého pekla.
Je to však len druhá časť mostu, ktorá sa, evidentne pomocou nejakej magickej sily, vysúva hore. S hlasitým zvukom zapadne do medzery a hrubými reťazami sa pripojí k tej predošlej.
S Lyou si na sekundu vymeníte pohľady a potom vykročíte smerom k temnej a vysokej stavbe ležiacej uprostred vodopádov – Mellakarovej hvezdárni.
Pred vchodom Lya vytasí svoj meč a trocha sa prikrčí, akoby čakala útok.
Pomocou ďalšieho tlačidla, žiariaceho farbou Magických kameňov, ktoré sú zdrojom energie pre všetko na ELEMENTE, otvoríš obrovskú bránu z čierneho kovu.
Ocitnete sa uprostred priestrannej miestnosti, celej z rovnakého tmavého kovu, akým bola brána. V strope zíva obrovský otvor a v strede miestnosti sa šplhá točité schodisko vedúce ku plošine s teleskopom.
A tam, pod schodiskom, stojí masívny ebenový stôl pokrytý hŕbou papierov a kníh. Medzi nimi žiari na podstavci zlatá sekera s čepeľou z Magického kameňa, ktorého farba ti pripomína západ slnka.
Otočíš sa smerom k Lye. „Je to...?“
Pomaly prikývne.
Pristúpiš ku stolu a chvejúcimi sa rukami uchopíš rukoväť sekery. Odrazu zacítiš, ako vibrujúca Magická energia prechádza celým tvojím telom. Nemôžeš pochopiť, ako by niekto, kto má evidentne temné úmysly, dokázal vytvoriť čosi také čisté a nádherné.
Z úvah ťa vyruší Lya, ktorá odrazu stojí tesne vedľa teba a obdivuje sekeru v tvojich rukách.
Ponúkneš jej ju, rukoväťou napred.
Zmätene na teba pozrie.
„So zbraňami to vieš lepšie, ako ja.“ povieš presvedčivo, s rukou odhodlane načiahnutou vpred.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
• TERAZ MÁŠ NA VÝBER – tvoje rozhodnutie ovplyvní nasledujúci priebeh treasure huntu.
Vyber si jednu z možností, ktoré uplatníš v poslednej časti dejovej línie. Rozhodnutie už nie je možné meniť.
A.: Lya pokrúti hlavou. „Nie. To teba poslala kráľovná, nie mňa. Mal/-a by si to urobiť ty.“
B.: Lya sprvu odmieta, no ty trváš na svojom. Napokon sa slabo usmeje a sekeru si vezme.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
„Dobre.“ povie Lya. „Tak to poďme ukončiť.“
Prikývneš. Opustíte Hvezdáreň a vyberiete sa do jaskyne pod ňou, aby ste rozhodli, čo urobíte s Ekbahom.
8.) Jaskyňa
Chlad jaskyne ti ovieva tvár. Cítiš, ako sa ti zahrýza až do kostí. Nie je to však ten bežný druh chladu. Si si celkom istý/-á, že ti nikdy nebolo TAK zima.
A potom ho uvidíš. Pred tebou stojí Ekbah, v celej svojej desivej kráse. Je vysoký niekoľko metrov, celý z ľadu, obklopený magickou žiarou...
...a šepká.
S Lyou si vymeníte znepokojené pohľady. Čosi nie je v poriadku.
Dievča tasí svoju zbraň a ty sa ostražito obzeráš po jaskyni.
„Je to len mnou, alebo tu naozaj niekto je?“ zašepká Lya vedľa teba.
„Rozhodne to nie je len tebou.“ odvetíš jej a hlas sa ti zachveje.
Z tmavého tieňa za Ekbahom vystúpi vysoká a štíhla postava.
„Takže predsa to niekto dokázal.“ prehovorí hlasom, ktorý ti preniká až do duše. Keď vystúpi do svetla Ekbahu, spoznáš v ňom muža na obrázku v knihe z knižnice.
Rozcuchané plavé vlasy mu spadajú na bledú tvár, na ktorej žiaria svetlé, modré oči.
Na perách mu hrá tajomný úsmev.
„Úprimne, nečakal som, že to niekto dokáže.“ pohľad mu skĺzne na sekeru.
„Taktiež som ale nečakal, že následky kliatby budú také obrovské. Už som takmer sám chcel so všetkým skoncovať, ale ako sa zdá, niekto ma predbehol.“
Uškrnie sa.
„Neveríš mi? Nevadí. Ani otec mi neveril, tvrdil, že vodné kúzla nemajú potenciál. A vieš čo sa s ním stalo?“
Odrazu pristúpi až celkom k tebe. Lya naňho výstražne namieri svoju zbraň, ty ju však pohľadom zastavíš.
„Zhorel.
Tak miloval oheň, že ho nakoniec sám strávil. Ale bola to zima, ktorá ho k tomu dohnala. Moja zima. Opýtaj sa Mae, opýtaj sa jej, ako horel, keď podpálil vlastný dom.“
Šokovane mu hľadíš do očí. „Mae je..“
„Jeho dcéra? Áno, správne. Vidím, že máš postreh. To úbohé dievča o tom však nevedelo. A ako vidíš, kliatba ju ušetrila. Nemal som nikdy v úmysle ublížiť Iskadrii. Bol to môj otec, kto zabil moju matku. Nie tí ľudia.
Prečo to neskončiť?“
Náhle mu úsmev zmizne z tváre a ty odrazu hľadíš do tváre malého chlapca. Chlapca, ktorého odsudzovali za to, čo bol iný, chlapca, ktorý stratil svoju matku. Chlapca, ktorý netúžil po ničom inom, iba pomstiť jej smrť.
A to sa mu stalo osudným.
„Preto sme sem prišli.“ ozve sa Lya. „Aby sme to skončili.“
Mellakar prikývne. „Iskadria je aj môj domov. Nechcem aby ležal pod ľadom.“
Načiahne ruku. „Dovolíš? Bude lepšie, ak to spravím ja. Ekbah som stvoril ja, musím ho aj zničiť.“
––––––––––––––––––––––––––––––––––-
• TERAZ MÁŠ NA VÝBER – tvoje rozhodnutie ovplyvní koniec treasure huntu.
Vyber si jednu z možností, ktoré uplatníš pri písaní vlastného konca dejovej línie. Musíš použiť jedno z rozhodnutí nižšie, nevymýšľaj si vlastnú alternatívu.
• Nezabudni uplatniť rozhodnutie z predchádzajúceho zastavenia (čiže ak si si vybral/-a možnosť B, sekeru má Lya, nie ty)
A.: Na chvíľu váhaš. Stále nevieš, či sa Mellakarovi dá veriť. Ak sekeru dostane, môže to byť posledná vec, ktorú s Lyou urobíte. Máte na výber – buď budete žiť, alebo zomriete. Občas však treba riskovať.
[všetka zodpovednosť padne na Mellakara – môže to dopadnúť akokoľvek]
B.: Nie si blázon. Vieš, že nemáte na vyber. Mellakar musí zomrieť. A s ním aj Ekbah.
Posledný raz pozrieš do Mágových očí, dáš Lye tajný povel a...
[zničíš tak Kameň aj Mellakara]
C.: Necháš Mellakara, nech si vezme sekeru a potom ho s Lyou napadnete zozadu.
[zničíš tak Kameň, aj Mellakara, ale iným spôsobom]
D.: Uvedomíš si, že ti je Mellakara ľúto. Chápeš, prečo to urobil, ale napriek tomu mu nedôveruješ. Nie, Kameň musí byť zničený.
[zničíš tak Kameň, no Mellakara ušetríš]
E.: Čo ti je tam po Iskadrii. Magický kameň má v sebe nekončiaci zdroj energie a pomocou neho by si sa mohol/-a stať neporaziteľným Mágom. Mal/-a by si vo svojich rukách moc, o akej sa ti ani nesnívalo. Ale najprv musí zomrieť jeho pôvodný majiteľ.
[zničíš tak Mellakara, Kameň ušetríš + môžeš sa rozhodnúť čo bude s Lyou (či sa postaví proti tebe alebo nie)]
––––––––––––––––––––––––––––––––––
• text: Amber Girl, ELEMENTUM ©